APOLOGIA AESTHEHOLICUS
“Svet vojny sa mi čoraz viac odkrýva z nečakanej stránky. Nikdy predtým som sa nezamýšľala nad otázkami, napríklad, ako je možné niekoľko rokov spať v zákopoch neúplného profilu alebo na holej zemi pri ohni, chodiť v čižmách a plášťoch a k tomu ešte nesmiať sa, netancovať. Nenosiť letné šaty. Zabudnúť na topánky a kvety… Veď mali od osemnásť do dvadsať rokov! Zvykla som si myslieť, že ženský život nemá na vojne svoje miesto. Že tam nie je možný, takmer zakázaný. Ale mýlila som sa… Veľmi skoro, už počas prvých stretnutí som si všimla, že nech by ženy hovorili o čomkoľvek, dokonca aj o smrti, vždy spomínali (áno!) na krásu, ktorá bola nezničiteľnou súčasťou ich existencie: „Ležala v truhle taká krásna… Ako nevesta…“ (A. Strocevová, pešiačka) alebo „Mali mi odovzdať medailu a ja som mala starú blúzu. Obšila som si golier obväzom. Veď je biely… Zdalo sa mi, že som v tej chvíli bola pekná. Ale nevidela som sa, lebo som nemala zrkadielko. Všetko nám zbombardovali…“ (N. Jermakovová, spojárka). … Žili sme v zemi ako krty. Ale aj tie diery sme si skrášľovali drobnosťami. Jarnou vetvičkou, ktorá nás potešila. Rozmýšľame, veď zajtra môžeme padnúť. A pamätáme si, pamätáme. Jednému dievčaťu poslali z domu vlnené šaty. Závideli sme jej, hoci vlastné šaty sa nesmeli nosiť. A staršina, teda chlap, ju hreší: „Mali ti radšej poslať plachtu, zišla by sa viac.“ Plachty sme nemali, podušiek nebolo. Na čečine, na slame sme spali. A ja som mala schované náušničky, v noci si ich dám a spím s nimi…"
Svetlana Alexejevič, Vojna nemá ženskú tvár (Nobelova cena za literatúru 2015)
Neviem ako na vás pôsobia výčitky, no so mnou niekedy pekne zametajú. Celé hodiny často venujem uvažovaniu nad témami, ktoré s krásou súvisia. S krásou, skrášľovaním. Seba, druhých, sveta. Míňajú sa mi myslením na zaujímavých ľudí, plynú v úvahách nad hypotetickými rozhovormi, ktoré by som s nimi viedla, rozmýšľaním nad zdrojmi mojich pleťových problémov a túžbou odhaliť ich súvislosti v snahe pomôcť aj iným, podobne postihnutým. A potom príde niekto a povie, že žijem iba starostlivosťou o seba a mňa zamrzí, keď to znie ako nadávka.
Čo by asi povedali Mozartovi, Pasteurovi, Hendrixovi, Christie, Vansovej, Calasovej alebo Chanel? ..máš v hlave len hudbu, hudbu a nič iné?! Žiješ len pre písanie,módu, umenie, VEDU?! Pff!
Nie som vedec, ani umelec, ale že som pre niečo zvlášť zapálená, a že je to práve krása, umenie, kozmetika a skrášľovanie ešte neznamená, že som menej ako oni. Alebo politik, či aktivistka bojujúca za lepšie podmienky psov, detí, bezdomovcov či opustené hrady.
Každý máme na tomto svete srdce, ústa a ruky pre iné. Pre niečo, čo k nám prehovára, dotýka sa nás, pre niečo, o čom túžime a potrebujeme hovoriť a motivuje nás k činom. Všetci sme dôležití a žiadna z úloh neváži menej, či viac, ak ju robíme zanietene a najlepšie ako vieme.
Je to na obhajobu potreby a zmyslu pre krásu málo? Asi.
KRÁSA AKO ZÁCHRANA ĽUDSKOSTI
Tak ešte jeden príbeh.
Kde bolo, tam bolo…aj keď rozprávka to nie je ani náhodou, bolo raz jedno hrozivé miesto, a takých miest vzniklo v tom čase bohužiaľ viac. Najskôr tábor vojnových zajatcov, neskôr tábor koncentračný, nacistický, Bergen Belsen.
V apríli 1945 počas jeho oslobodenia sa akýmsi nepredvídateľným a zvláštnym spôsobom v tábore spolu so zásielkou dôležitých medicínskych vecí ocitla zásielka červených rúžov. Sýte, červené rúže. Možno boli značky Helena Rubenstein alebo Elisabeth Arden, ktoré cez vojnu ešte vyrábali, a možno nie. Podstatné je iné. Že túto udalosť do svojho denníka zaznamenal britský podplukovník Colonel Mervin Willett Gonin a vďaka tomu dnes čítame :
“Nedokážem poskytnúť dostatočný opis Tábora Hororu, v ktorom sme mali ja a moji muži stráviť nasledujúci mesiac život. Bola to len neúrodná pustatina, holá ako slepačí výbeh. Mŕtvoly ležali všade, niektoré navŕšené v obrovských kopách, niekedy ležali jednotlivo, alebo vo dvojiciach, tam, kde práve padli. Trvalo nejaký čas zvyknúť si vídať mužov, ženy a deti chvíľu pred tým, než skolabovali a nebežať im hneď na pomoc. Človek si musel zvyknúť na myšlienku, že jednotlivec sa jednoducho nepočíta. Vedeli sme, že denne zomrie päťsto ľudí, že ich päťsto za deň bude zomierať aj v najbližších týždňoch, a že čokoľvek, čo by sme sa proti tomu snažili urobiť by na to nemalo najmenší vplyv. Nebolo však jednoduché pozerať sa na dieťa, ktoré sa na smrť dusí pre záškrt vediac, že tracheotómia a dojčenie by ho zachránili, vidieť ženy topiace sa vo vlastných zvratkoch, pretože sú príliš slabé, aby sa otočili, vidieť mužov jesť červivý chlieb len preto, lebo sa červami museli živiť, aby vôbec prežili a teraz už sotva spoznávajú rozdiel. Obrovské kopy mŕtvol, nahých a obscénnych a žena opierajúca sa o ne, lebo je taká slabá, že nevládze stáť na nohách, aby pri ohni uvarila jedlo, ktoré sme jej dali. Zohnuté ženy a muži hocikde navôkol, keď si potrebovali uľaviť od dyzentérie, ktorá im zvierala črevá, vedľa žena umývajúca sa prideleným mydlom vodou z nádrže, v ktorej plávajú pozostatky dieťaťa. Bolo to krátko po príchode Britského Červeného kríža. Aj keď som si myslel, že to nemôže mať žiadnu súvislosť, že by spolu s ním dorazilo veľké množstvo červených rúžov. Vôbec to nebolo to, po čom sme my muži volali, o čo sme žiadali. Potrebovali sme predsa stovky, tisícky celkom iných vecí a ja neviem, kto požiadal práve o rúž. Veľmi si želám, aby som mohol zistiť, kto to bol, lebo to bol čin hodný génia. Číra rýdza brilantnosť! Verím, že nič neurobilo pre tie úbohé ženy toľko, čo rúž. Ležali na posteliach bez obliečok alebo nočných košieľ, ale so šarlátovo červenými perami, videli ste ich kráčať okolo, často bez všetkého, len s dekou prehodenou okolo pliec, ale zato so šarlátovo červenými perami. Videl som ženu ležiacu po smrti na stole, v ruke zvierajúc puzdro s rúžom. Aspoň niekto z nich opäť urobil jednotlivé bytosti, individuality, nie iba čísla vytetované na pleciach. Nakoniec sa aspoň mohli zaujímať o svoj vzhľad. Ten rúž im začal vracať späť ich ľudskosť.”
Banksy, Manifesto: motív rúžu počas holokaustu sa ako street art objavil v uliciach UK, spolu so svedectvom podplukovníka Gonina na stránke umelca
KRÁSA AKO LIEK NA CHAOS
Slovami Svetlany Alexijevič, krása je nezničiteľnou súčasťou ženskej existencie. Nie nadarmo sa v roku 1943 objavil v reklame na rúž značky Tangee tento slogan:
“Nie rúž, náš alebo niekoho iného vyhrá
vojnu, ale symbolizuje jeden z dôvodov,
pre ktorý bojujeme, vzácne právo byť
ženskými a pôvabnými za každých
okolností.”
Ešte v marci 1942 Helena Rubinstein adresovala čitateľkám francúzsko-kanadského ženského magazínu Chatelaine okrem iných aj tieto slová:
“Naši muži bojujú za zachovanie dobrých vecí v živote- krása je celkom iste jednou z
nich. Krása charakteru, výrazu, krása sebaobetovania. Zachovajme tieto ideály aj kým
zúri bitka. “
Nemusíme byť vo vojne, no ako sa zdá potrebu krásy a zušľachťovania seba, či okolia musíme obhajovať stále. Akoby nebola samozrejmosťou vyplývajúcou z ľudskej existencie.
Anglický filozof, spisovateľ a politológ Roger Scruton krásu definuje ako LIEK na chaos, všeobecnú potrebu.
Celý dokument BBC si môžete pozrieť tu:
NA KRÁSE ZÁLEŽÍ
Spomeňte si na to, keď vás bude niekto duriť od zrkadla, z galérie, múzea. Alebo keď si starostlivosť o svoj vzhľad budete odopierať pre nedostatok času, pre starostlivosť o iných, alebo keď sa vám bude niekto ako mne snažiť nahovoriť, že ste iba prostoduchá.
Rovnako ako máme právo sa o seba nestarať, máme právo sa o seba starať. Bojujte teda za vašu vec, vychovávajte deti, píšte vedecké články, organizujte kongresy, varte, šite, operujte, učte, predávajte, pečte. Robte čo vás baví, alebo aj nerobte vôbec nič. Ale pri tom všetkom si pokojne rúžujte pery, krémujte tvár, obliekajte sukne alebo čo sa vám páči a natáčajte vlasy, ak chcete. Lebo aj môcť sa starať o svoju krásu vonkajšiu je úžasnou oslavou života, výsadou ľudskosti a slobody.
foto: Juraj Úradník
A na záver obhajoby sa ja na rozdiel od Sokrata nenapijem jedu. Ja si idem pekne krásne nalakovať nechty...