Rozmanitosť podľa Aestheholic
“Krása vonkajšia a starostlivosť o ňu je po tisícročia neodmysliteľnou súčasťou života ľudí. Motiváciou písať o nej blog sú moje vlastné pleťové starosti. Hypersenzitívna pleť so sklonom k akné, kuperóze a pozápalovým hyperpigmentáciám. Za svoju silnú stránku v kontexte tvorby kozmetického blogu považujem úprimnosť a schopnosť objektívnej, dôkladnej a kritickej práce s informáciami. Mojim cieľom je prinášať kvalitnú beauty žurnalistiku s dôrazom na reálnych ľudí. Aestheholic nechce vzbudzovať v čitateľoch ľútosť nad vlastnou nedokonalosťou, ani v nich naopak pestovať ilúzie dokonalosti. Preto na mojich fotkách a videách nenájdete filtre, ani žiadne úpravy. Na blogu chcem aj pomocou cyklu rozprávaní skutočných žien v rubrike PRED ZRKADLOM vzdelávať, inšpirovať, posilňovať ženskú komunitu a vzťahy v nej a ukazovať vonkajšiu krásu, takú aká je. Rôznorodá a všadeprítomná.”
Toto sú slová, ktoré si môžete prečítať v záhlaví môjho kozmetického blogu a sformulovala som ich vo svojej vlastnej hlave okolo roku 2015, možno aj skôr. Niekde tu sa vo mne začala rodiť túžba zaplniť svojou troškou priestor na slovenskej beauty mape, ktorý dovtedy vypĺňali viacmenej …ilúzie. Ako som tie slová myslela? To sa budem snažiť objasniť riadkami nižšie. Nie som spisovateľ, a preto si nekladiam nijaké nároky na hodnotenie tohto textu ako spisovateľského klenotu, pre mňa osobne však aj ako objektívne nekvalitný cenu má, pretože zachytáva voľný prúd môjho vedomia a myšlienok, a je akýmsi verejným denníkom toho, ako aj o týchto veciach uvažujem a nehanbím sa za to.
NE-PRAVDA MARKETINGU
Na snoch, túžbach a fantázii nie je pravdaže nič zlé, môžu byť zdrojom našej inšpirácie alebo kreativity. Akurát, že nie sú reálne. Na ulici to v bežný deň nevyzerá ako v reklame, ani na schodišti, či v kancelárii nečíha pani s avivážou pod pazuchou, aby vám ju podala keď do nej náhodou drgnete a skonštatujete, že jej sveter je taký náááádherne mäkký. :) Áno, je pravda, že mnoho ľudí sa chce pozerať na tieto krásne lži, pretože im pomáhajú robiť ich životy znesiteľnejšími, a to je v poriadku. Dobré ale je, keď sme si toho, že nejde o realitu, vedomí.
aplikácia z instagramového účtu Alexandra Mc Queena
Nie, žiadna modelka nemá permanentne vykrútený krk alebo pootvorené pery, vypadávalo by jej odtiaľ jedlo aj tekutiny. :) To všetko sú pózy, štylizácie. Niektoré majú hlbší odkaz a aj nám ho skutočne komunikujú, niektoré sú iba kalkulom a umelo opakovanými vzorcami, o ktorých si marketingoví stratégovia myslia, že sú overené v čase a vizuálne fungujú, preto ich bez rozmýšľania pri každej vhodnej príležitosti zopakujú zas. Tým však už nevytvárajú nič nové a nič hodnotné. To, čo teda napríklad funguje u Jaroslava Seiferta, nemusí a nebude fungovať rovnako u Igora Timka.
Rozlíšiť medzi hodnotou, kvalitou, autentickosťou, gýčom, brakom, či plagiátom je niekedy ťažké, a ja na to samozrejme nie som tiež odborník, no to mi nebráni o týchto veciach uvažovať a nebáť sa klásť si v súvislosti s takýmito témami otázky.
Pretože slobodne rozmýšľať o čomkoľvek, aj keď v tom nie sme odborníci je v slobodnej spoločnosti dovolené.
Napriek kadejakým odchýlkam existujú isté vizuálne prvky, ktoré preveril čas a stoja tak akosi univerzálne mimo neho, nad ním, hovoríme im preto niekedy aj nadčasové. Takými sú v móde napríklad “malé čierne”, v dekoratívnej kozmetike červený rúž, v šperkoch zlato alebo diamanty.
Rovnako tak sú a večnými symbolmi atraktivity aj zostanú zdravá koža, celkové zdravie tela, husté, lesklé vlasy, zdravé zuby, príjemný dych, silueta, mäkký dotyk kašmíru alebo hodvábu na pokožke, a celkovo harmonické krivky, alebo črty a znaky čohokoľvek. Neznamená to predsa automaticky, že ľudia bez vlasov, chorí, s pokazeným chrupom alebo páchnucim dychom nemajú nárok byť v nejakom ohľade krásnymi, ale iba tieto atribúty im na to nepostačia.
Keď sa pozriem na Brada Pitta a Phila Collinsa alebo Jeana Rena, či Stanleyho Tucciho, alebo Amy Schumer a Audrey Hepburn, či Kate Upton, nevidím a necítim to isté. Nikto z nich nie je v nijakom ohľade dokonalý, ale sú medzi nimi isté vizuálne rozdiely, a na opis tých rozdielov dokážem použiť nejaké slová, majú teda mená a prívlastky. Všetci môžu byť za istých okolností šarmantní, a príjemní, a to aj sú, osobne sa mi veľmi páči Jean Reno a aj Stanley Tucci, hoci vo všeobecnosti sa mi napríklad nepáčia muži bez vlasov. To, čo z nich robí výnimočných neleží rozhodne iba v jednom jedinom izolovanom znaku, ktorý ich charakterizuje sám o sebe, ale rozdiel medzi nimi je. Asi tak ako medzi chatkou v lese a Dómom svätej Alžbety, Quasimodom a sochou Dávida alebo stanom a Vilou Tugendhat. :))
Áno, v chatke v lese alebo stane ste mohli prežiť vaše najromantickejšie chvíle v živote a v Dóme sv. Alžbety mohli kedysi preklínať čarodejnice (vymýšľam si, čarodejnice predsa neexistujú :)), preto na individuálnej úrovni bude mať pre vás každé jedno inú hodnotu, no nič to nemení na tom, že Dóm bude stále na zozname najkrajších gotických stavieb v Európe a vaša chatka akurát tak na liste vlastníctva kdesi v príslušnom katastri, viete, čo myslím?
Ani moja Ava nie je napríklad výstavný chrtík, nemá na to skrátka proporcie a sú omnoho krajšie chrtíky, samozrejme, že pre mňa je však najkrajšia na svete a nevymenila by som ju za žiadnu šampiónku. :) Budem ale teraz trvať na tom, aby sa plošne zrušili výstavy psov, pretože všetky psíky sú rovnako pekné a krása je v oku toho, kto sa pozerá? To s tým predsa nič nemá, chovateľstvo aj kynologické výstavníctvo majú dlhoročnú tradíciu, a práve hodnotenia a tí najlepší ho ako disciplínu posúvajú ďalej.
A prečo o tom hovorím dnes, v roku 2022? Pretože cítim, že sa z jedného hodnotového extrému vychyľujeme k druhému, len opačnému. Áno, aj vo svete krásy.
Ak mi teda v mladosti prekážali vyretušované stránky magazínov ponúkajúce vyslovene iba ilúzie o okolitom svete, dnes máme zasa tendenciu povyšovať na piedestál obdivu veci, nad ktorými nebolo potrebné nijako zvlášť rozmýšľať, stačilo na to iba to, že sú iné. Mastné vlasy, grimasy s podbradkami odfotené v nelichotivých uhloch a vydávajúce sa za “pravdu” o nás, pričom ide len o rovnakú pózu ako jazyk za prednými zubami a pootvorené pery modeliek, akurát z opačnej strany., morbídnu obezitu, hnisavé vyrážky, znamienka, bižutériu namiesto šperkov, stupídne rozhovory o ničom namiesto intimity skutočného dialógu, krákanie namiesto spevu..
PÔVAB ŠKAREDÉHO, KULTÚRA NEVÁBNEHO
Od medicínsky neutrálneho, citovo nezafarbeného, vecného a od akýchkoľvek estetických hodnotení amputovaného prístupu k telesným sekrétom, kožným výrastkom, kŕčovým žilám, obezite, zarasteným nechtom a plesniam či od chorôb a rôznych “defektov” smerom k nenávisti a šikane pre ne je podľa mňa obrovská vzdialenosť! To, že ich neuctievame, neobdivujeme a nestaviame na estetický piedestál predsa nutne neznamená, že osoby, ktoré nimi oplývajú automaticky nenávidíme!
TO JE LOŽ, ktorá spôsobuje, že sa už enormne odpájame od pravdy aj v oblasti estetiky a škodí to mentálnemu zdraviu celej našej spoločnosti, o vkuse a kultúrnosti nehovoriac. Je to tiež nezodpovedné a krátkozraké pokiaľ ide o prevenciu zdravia čohokoľvek, kože, kardiovaskulárneho systému, celého tela i mysle, pretože to zužuje debatu o zdraví a prevencii na rozhovory o kráse, ktorá by pokiaľ ide o zdravie mala ísť na vedľajšiu koľaj. A takisto je to nebezpečné pokiaľ ide o zachovanie termínov ako ušľachtilý, pôvabný, elegantný alebo dychvyrážajúci. Btw, na tému dychvyrážajúci odporúčam scénu zo sitcomu Seinfeld. :)
A ešte inak, priznanie toho, že je nepekná časť, nemusí predsa nevyhnutne znamenať absenciu existencie krásy celku.
Veľmi zaujímavo o tom napríklad v tomto článku hovorí Robert Hoge, autor knihy Škaredý: “ Škaredosť neznamená neprítomnosť krásy… Keď so mnou ľudia jemne nesúhlasia ak poviem, že som škaredý, a hovoria mi napríklad, že som “iný”, a že každý je predsa krásny svojím vlastným spôsobom, klamú. Narodil som sa s nádorom o veľkosti päste na mojej tvári, oči som mal po stranách hlavy ako taká ryba, a moje nohy boli také poškodené, že si vyžadovali amputáciu. Po asi dvadsiatich operáciách som mal široký a rozpleštený nos a jazvy, ktoré vyzerali ako koľajnice Grand Central Station. Keď už ja nie som škaredý, tak potom neviem kto je. Dokážem to o sebe úplne v pohode povedať, pretože som si uvedomil, že to ako vyzerám je časťou mňa, ale nie celý ja. Toto uvedomenie ale neprišlo hneď, prišlo rokmi premýšľania, podpichovania, rozprávania, priateľstva, šikany aj lásky.”
DIVERZITA AKO ROZMER, NIE AKO JEDINÝ SMER
To, že sa na stránkach eshopov s oblečením začali objavovať aj plnoštíhle modelky, modelky na vozíčku, s umelými končatinami, ženy so šedinami, že v kampaniach na makeupy vidíme modelky tmavšej pleti, modelky s akné, rosaceou a podobne, to všetko je diverzita a je to super. Prečo? Pretože to má reálny spoločenský dosah a naozaj mení spoločnosť k lepšiemu. Konečne si môže makeup pre svoj odtieň pleti vybrať Indka, Aziatka aj pôvodná Američanka, Mongolka alebo Afroameričanka, či Rómka alebo konzumentka, ktorá hľadá naozaj krycí makeup pre svoju rosaceu dostane názornú informáciu o tom, nakoľko je ten reklamovaný makeup krycí aj v jej konkrétnej kozmetickej situácii. Aj to, že modelky predvádzajúce reklamu na riflové kraťasy alebo kolieskové korčule majú kde tu modrinu na kolene alebo vyrážku na tvári, či prasknutú žilku na nohe. To je reálny život, a ten má aj takýto rozmer.
Rovnako je fakt, že ošetrujúcu aj dekoratívnu kozmetiku používajú ľudia s vyrážkami, znamienkami, vitiligom alebo hemangiómami, alebo že spodnú bielizeň nosia ženy s malými, či väčšími zadkami. To ale nie sú žiadne dychvyrážajúce odkazy a posolostvá, ktoré si zaslúžia významný spoločenský obdiv, je to skrátka normálne.
keď nafotím takéto autoportréty neznamená to, že som fotografka, ani že som fotomodelka, môžu sa vám páčiť, ale môžete aj slobodne povedať, že sú škaredé, trápne, amatérske, či nevkusné :)
Ak existujú hnusné obrázky na cigaretách (hádam sa zhodneme, že sú hnusné) za účelom znechutiť vám ich kúpu a sú nám vlastné, lebo aj choroby sú ľudské, budú teraz automaticky aj krásne? Nie. Účelným je tu ale ich použitie v kontexte odstrašenia a varovania pred rizikami možných smrteľných dôsledkov fajčenia. Takže áno, v tomto prípade aj škaredosť alebo prezentácia ľudského a nepekného nesie so sebou hlbšie posolstvo.
Chceme ale vidieť na obaloch vložiek kúsky stielky maternice a krv, na obaloch od exfoliantov alebo mastí na akné hnisajúce akné a na toaletnom papieri typy stolice? Tieto obrázky by tiež boli autentické, ale aký hlbší význam okrem šokovania a vzbudzovania verejných emócií by malo sa na ne pozerať?
KOZMETICKÉ “POSOLSTVÁ”
Keď si kozmetické alebo akékoľvek značky vyberajú akúkoľvek modelku alebo formu vizuálneho jazyka, tie, ktoré sa skutočne zamýšľajú nad obsahom, pozerajú ďalej a chcú byť vizionármi alebo spoločenskými lídrami s potenciálom meniť spoločnosť k lepšiemu, vyberajú aj modelky a svoju prezentáciu podľa toho, čo chcú prostredníctvom nich svetu povedať. Áno, bulímia a anorexia, či drogová závislosť tzv. heroine chic modeliek typu Kate Moss boli problémom, je to ale dôvod presunúť sa od promovania anorexie, vyziabnutosti a závislostí od omamných látok ku vyzdvihovaniu obezity a závislostí napríklad na sexe? Je to predsa to isté, len z iného konca!
Aj preto sa pýtam a verejne zamýšľam nad tým, aký má pre nás význam ukazovať v reklame na bežnú úžitkovú kozmetiku určenú pre všetkých spotrebiteľov modelku s viacrozmerným znamienkom výrazne prečnievajúcim nad kožný reliéf. Čo je tu akože ono kozmetické posolstvo?
Je svet roka 2022 svetom, v ktorom je naozaj reálne ubližované ľuďom so znamienkami? Trpia, nemôžu si nájsť prácu, vyštudovať školy, sú ostrakizovaní, čítame denne v správach o tom, ako im podpaľujú podnikateľské prevádzky (počas pandémie sa to deje v USA Aziatom, keďže si ich niektorí začali zosobňovať s pôvodcami pandémie, vzhľadom na to, že vírus sa najskôr objavil v Číne, pozn.aut.), chce ich niekto vyhladiť, alebo im zakázať kupovať si kozmetiku, majú pre svoje znamienka problémy nájsť si pre seba vyhovujúcu kozmetiku, vznikajú hnutia na ich morálnu podporu, v televízii sú o tom diskusie, pretože tých ľudí sú zástupy a sociológovia dvíhajú varovný prst, že ľudia so znamienkami majú v našej spoločnosti výrazne zhoršenú kvalitu života a musíme s tým ako spoločnosť urýchlene niečo robiť?
Je šikana a sťaženie bežného každodenného života ľudí so znamienkami skutočne reálny spoločenský problém viažuci sa výhradne na ich znamienka, na ktorý je potrebné reflektovať naprieč jej jednotlivými segmentami alebo problém nasilu vykonštruovaný na jednej jedinej verejne známej udalosti?
Ak si teda niektoré značky kozmetiky alebo bižutérie vyberú ako svoju modelku modelku so znamienkom., čo presne sa nám tým dnes snažia povedať??
Že kozmetiku používajú a bižutériu nosia aj ľudia so znamienkami? H? Vy ste to bez toho nevedeli? Alebo, že aj medzi ľudmi so znamienkami a krátkymi vlasmi môžu byť pekní ľudia a môžu robiť modelky? H? Skutočne je toto potrebné kričať do sveta roku 2022 kde už každý, kto má fotoaparát alebo mobilný telefón a akúkoľvek tvár, či vlasy, môže byť aj modelom, modelkou a živiť sa tým, nahrávať videá, moderovať podcasty, dizajnovať šaty alebo šperky alebo naozaj robiť čokoľvek? Nevytvárame tu naopak konflikt tým, že to, čo by malo byť bežným staviame nasilu do polohy výnimočného, aby sme navodzovali dojem “hnutia” a “posolstva”? Dojem ale nie je pravda, póza nie je autenticita, a manipulácia nie je posolstvo.
Osobne to považujem za degradáciu môjho IQ ako spotrebiteľa, pretože to sú veci, ktoré dávno viem, tak ako viem, že Zem nie je plochá, na chodník sa nemá pľuť, a že si v bielych šatách nemám sadať na špinavý obrubník. Musíme naozaj začať hovoriť o akné, že je krásne, aby sme pacientov s ním motivovali liečiť ho? Čo je toto za zhýčkanú spoločnosť? Budú musieť prívlastky krásny dostávať aj zubné kazy a rôzne iné ľudské nedokonalosti, aby sa posolstvám prevencie dentálneho a iného zdravia dostala potrebná spoločenská váha, a ľuďom, ktorí ich majú bolo tiež explicitine povedané, že sú krásni?
Je toto skutočne cesta, ktorá nás vedie na ukazovanie krásy v rozmanitosti, alebo je to komplikovanejšie?
Pre mňa je to akoby si značka predávajúca zubné kefky vybrala do reklamy postihnutú osobu, pretože by mi chcela povedať, že aj postihnutí ľudia si umývajú zuby. Vážne? Ja byť postihnutou, fakt sa urazím. Citové vydieranie a senzácia za každú cenu lebo postihnutí v reklamách sú teraz cool, alebo rovnocenná komunikácia, ktorá predpokladá, že základné znaky humanity už v tomto storočí nikomu nemusíme vysvetľovať?
Ak je šikana ľudí so znamienkami na tvári skutočne reálny problém, prečo sa s tým v reklame čakalo doteraz? Prečo sme už dávno nevideli na Slovensku modelku alebo modela, ktorý by týchto ľudí a ich kozmetické ťažkosti reprezentoval/a? Ak je posolstvo naozaj o tých ľuďoch a ich ťažkostiach.
Takéto reklamy nie sú pre mňa osobne ničím iným iba veľmi nedomysleným, povrchným marketingom, ktorý silou mocou tlačí na pílu vyššieho a hlbšieho zmyslu, no ja osobne tam žiadny nenachádzam. Ten premyslený totiž dokáže naozaj meniť svet k lepšiemu, ten vykalkulovaný v nás iba chce vzbudiť prázdne emócie a prinútiť nás nakupovať.
Ak by som takú modelku videla v reklame na špecifické SPF, ktoré sa veľmi dobre rozotiera práve na znamienkach a kvalitne ich chráni pred slnečným žiarením, ktoré je aj pre takéto znamienka rizikom, potom áno, modelka by bola zvolená vhodne, pretože by komunikovala skutočne pre verejnosť užitočné a pravdivé posolstvo. Rovnako by tiež užitočné mohli byť rady ako si obliekať svetre so zipsom, ako si ošetriť pleť s dlhými nechtami, a to znamienko si pritom nezatrhnúť, a podobné detaily zo života a praxe ľudí so znamienkami. Pravdou o nich totiž je, že by sa na ne, podľa mojich informácií nemala používať dráždivá kozmetika napríklad s parfumáciou alebo esenciálnymi olejmi, pretože iritácia znamienka môže potom napríklad skresliť výsledky testov u dermatológa, ak si ho taký zodpovedný človek so znamienkom pravidelne dáva kontrolovať. Tieto všetky “mesidže” by boli pre verejnosť užitočné, ale všetky kampane, ktoré som na podobné témy doteraz videla mi do hlavy tlačili jediné, že to, na čo sa pozerám je krásne a zaslúži si používať kozmetiku tiež. No nevídali! To som naozaj doteraz nevedela. Prelomové, dychberúce!
Ak by výrobca zubných kefiek prišiel s fantastickým prototypom, ktorý bol špeciálne navrhnutý napr. pre ľudí ľavorukých alebo s protézou, ( aj také kefky už existujú) potom super, výber takejto modelky alebo modela má opodstatnenie, je primeraný a skutočne ukazuje na rozmanitosť, pretože medzi nami skrátka skutočne žijú ľudia s takýmito potrebami. To, že ľudia so znamienkami sa umývajú a niektorí pri tom používajú aj kozmetiku je pre mňa ale skrátka veľmi triviálne a nasilu konštruované marketingové posolstvo. Na to, aby ma presvedčilo o tom, že veľké znamienka na tvári sú odteraz prekrásne a najradšej by som také tiež mala to nestačí. Bežnú informáciu sa tu pre mňa taká kozmetická značka snaží povýšiť na významné kozmetické posolstvo, pretože posolstvá, to je teraz to, čo “letí”, to, čo “predáva”, čo je “in”.
Keď nemáme reálnych hrdinov a skutočné posolstvá, musíme ich zrazu naozaj začať umelo vytvárať?
Z pozície kozmetickej blogerky, ktorá citlivo vníma komunikáciu značiek a jednej pri tom aj za peniaze radí a pomáha, by som skôr uvítala kozmetiku s označením pre nevidiacich, alebo v obaloch, ktoré by práve nevidiacim alebo inak postihnutým mohli výrazne zjednodušiť manipuláciu s kozmetickými produktami. To by bola reálna pomoc a snaha o akceptáciu diverzity. Na takých produktoch by potom mohla byť pokojne odfotená nevidiaca modelka alebo model, a značka, ktorá by si dala námahu, aby zisťovala potreby nevidiacich, pokiaľ ide o kozmetické produkty a priniesla ich na trh, by sa odo mňa dočkala obdivného zahvídzania a pomyselného zloženia klobúka. TO je diverzita, to je pre mňa pravda, to je pre mňa autentické, a to je pre mňa marketing, ktorý prichádza PO TOM ako máme najprv nejaký kvalitný obsah, nie marketing, ktorý sa obsah snaží nasilu vytvoriť tam, kde nie je.
Ešte raz zopakujem, že nemám informácie o štatistikách neznášanlivosti alebo nenávistných prejavoch voči ľuďom so znamienkami na tvári na Slovensku ani vo svete, dokonca sa nazdávam, že nijaké také, zamerané špecificky práve na znamienka ani neexistujú, skôr sa zaoberajú šikanou vo všeobecnosti. Pretože šikanované môže byť aj dievča bez znamienka, ktoré je introvertnejšie, rado číta a je rado samo, a šikanovať ho môže práve iné dievča so znamienkom. To, že deti alebo ľudia komentujú navzájom aj svoj vzhľad je fakt, aj to, že kto sa akokoľvek odlišuje, či už kožnou chorobou, vlastnosťou alebo čímkoľvek iným, môže v živote zažiť prejavy šikany. Je ale odpoveďou to, že plošne a nasilu teraz vyhlásime znamienka alebo čokoľvek, čo bolo predmetom šikany za krásne bez ohľadu na detaily, alebo realistický prístup k situácii?
Poviem dieťaťu, ktoré sa ma spýta na zahnívajúci nádor na oku okoloidúceho spoluobčana, že ten pán je aj s nádorom krásny, alebo mu vysvetlím, že ten pán je zrejme chorý a určite mu to sťažuje život a môže sa niekedy pre pohľady okoloidúcich cítiť nepríjemne, že možno práve nemá podmienky na to, aby s tým niečo urobil, a bude od nás ľudské keď mu vyjadríme súcit a pochopenie. Nebudem však dieťa nútiť, aby tvrdilo, že nádory sú prekrásne, a aby po takom tiež túžilo. Nebudem sa snažiť mu ich “predať”. Asi to sa tu v skratke vlastne snažím celý ten čas neobratne vysvetliť. :)
ZNAMENIA “KRÁSY” A MOŽNOSŤ VOĽBY
To, že sa znamienkam, čoby výrastkom na koži vôbec prisudzujú estetizujúce prívlastky a eufemizmy súvisí s nami ľuďmi. Marilyn Monroe by bola iste bývala hereckou legendou i bez svojho znamienka, rovnako tak Cindy Crawford svetovou topmodelkou. Ony predsa neboli IBA svoje znamienka, boli čímsi viac, znamienka predstavovali len ich drobnú súčasť. Nebolo najprv znamienko, a ďaleko ďaleko za ním ony. Aj pojem “znamienko krásy” je eufemizmus alebo melioratívum, teda zjemňujúce slovo, medicínsky ide o melanocytový névus. Eufemizmami my ľudia zvykneme niekedy nahrádzať pomenovanie niektorých nepríjemných javov. Opakom eufemizmu je zas pejoratívum, teda hanlivé slovo. Obe sú teda akýmsi extrémom a pravda, ako to už býva, bude niekde uprostred.
O tom, či čokoľvek, čo nám kedykoľvek počas života vyrastie na ktorejkoľvek časti tela príjmeme za svoje, rozhodujeme my. Robert Hoge sám hovorí, že vo svojich štrnástich urobil rozhodnutie, že pôjde na operáciu, ktorá ho priblíži k “normálnejšiemu” vzhľadu, hoci niesla so sebou množstvo rizík. Rozhodnutie bolo na ňom a na jeho rodičoch, a on sám sa rozhodol, že ju chce. Zmenilo mu to život. Áno, operácia z neho nespravila Roberta Redforda, ale v jeho možnostiach mu život urobila komfortnejším a jednoduchším. Bol Robert v tomto rozhodnutí pozbavený svojej slobody a prinútený nechať sa operovať “diktátom krásy”? Zmenilo by sa niečo na jeho rozhodnutí cítiť sa lepšie keby po svete chodila väčšina ľudí ako on? To nevieme predpovedať, ale asi sa ani nechceme usilovať o to, aby sa čo najviac ľudí rodilo s nádormi na tvárach. Ak to preženiem do extrému, musíme teraz všetci dobrovoľne vyhlasovať, že sú takéto deformity krásne, aby sa Robert so svojou podobou necítil v menšine, alebo je na Robertovi, aby sám pre seba napĺňal svoju osobnosť prívlastkami krásy v možnostiach, ktoré má?
Každý máme možnosť voľby, aj v prípade akýchkoľvek znamienok sa rozhodujeme v pomere efekt verzus riziká. Budem žiť radšej ďalších 60 rokov v dennodenných obavách o to, že si vyčnievajúce znamienko poraním, zatrhnem pri práci, hre, obliekaní, sexe, cvičení, tanci, či milióne bežných denných činností, že sa zmenia jeho okraje alebo veľkosť alebo sa zmení pod vplyvom slnečného žiarenia, ktoré naň, keďže je na tvári a nie niekde v kožnom záhybe pod pazuchou, žiari neprestajne 365 dní v roku? Rozhodnem sa, že si budem na tvári dobrovoľne roky pestovať toto potenciálne riziko a nepohodlie, alebo ho akceptujem lebo nemám peniaze na zdravotnú starostlivosť, ktorá by mi umožnila nechať si ho odstrániť, alebo mi nijako inak nevadí? Dobre, no potom za túto voľbu prijímam zodpovednosť ako za akékoľvek ostatné. Predviedčať celý svet o tom, že to znamienko samo o sebe je krásne, aby som sa cítila lepšie je ale nezrelé a nie je to odpoveď. Stále budú existovať ľudia, ktorým sa páčiť nebude, a tak je to fajn. JE TO DOVOLENÉ, to je sloboda, a sloboda sa týka aj vkusu a hovorenia toho, že je niečo pekné alebo naopak, že je niečo podľa nás škaredé. Tí ľudia nie sú nenávistní, skrátka sa im nepáčia veľké odstávajúce znamienka, možno ani chlpaté pazuchy, chudé prsty s dlhými nechtami, alebo veľké nosy, who cares?!
Medzi matkou, ktorá hovorí dieťaťu, že jeho akné je škaredé a matkou, ktorá tomu svojmu zas to, že jeho veľké odstávajúce znamienko je prekrásne a patrí k nej nie je podľa mňa nijaký rozdiel. Obe sa iste snažia byť tými najlepšími matkami ako vedia, ale obe svojim deťom KLAMÚ. Pravdou totiž je, že ani znamienka ani akné nie sú škaredé, či pekné, bez nás nemajú nijakú hodnotu, a sú skrátka iba otázkou našej slobodnej voľby, či ich akceptujeme alebo nie. Nič viac, nič menej. Ak sa rozhodneš prijať svoje znamienka, akné, pleseň na nechte, popraskané žilky, strie, celulitídu alebo obezitu, či veľký nos, fajn, nemôžeš ale od sveta čakať, že ich príjme tiež a začne volať peknými, pretože skrátka nemusí. Aj preto, ak to od nás začínajú chcieť nejaké značky pod zámienkou toho, že nás len učia byť lepšími a prijímať rozmanitosť, je to podozrivé, a je to presne taká istá manipulácia a zavádzanie ako hovoriť nám, že ich kozmetika je “čistá” lebo je prírodná, a kozmetika tých druhých “zdraviu škodlivá” lebo je syntetická.
KRÁSA JE V ROZMANITOSTI
Áno je, ale to automaticky neznamená, že KRÁSNY JE KAŽDÝ a KRÁSNE JE VŠETKO. Nie, bezdomovec, ktorého som skutočne stretla raz v električke a skutočne mu zaživa zahnívalo oko naozaj fyzicky krásny nebol. A ja som nebola ľudské monštrum keď som si musela ísť odsadnúť ďalej, pretože som nezvládala ani ten pohľad ani ten senzorický vnem. Stále je to ale ešte ďaleko od toho, že by som naňho začala hulvátsky pokrikovať, že smrdí, alebo nech odtiaľ vypadne. Ani priznanie jeho škaredosti mi predsa nebráni zostať voči nemu ľudskou.
Keď si otvoríte atlas kožných chorôb, asi sa zhodneme, že pri tom nebudete cítiť výtvarnú katarziu ako pri listovaní Vogue alebo návštevy galérie. Áno, existujú umelecké projekty, kde je aj “škaredé” zobrazované ako krásne, to sa ale volá umenie, a tiež vyžaduje prvky kvality, aby sa to oné POSOLSTVO, ktoré nám chce taký obraz sprostredkovať, dostavilo. Inak by stačilo, aby som sa prepytujem hoci aj ja vysiakala a moju hygienickú vreckovku by do svojej stálej zbierky okamžite odkúpila MoMA v New Yorku!
Nikto z nás pri pohľade na bábätko s obrovským nádorom na tvári nezhíkne ó, koľká to nádhera, všetci sa prirodzene preľaknú a hľadajú slová, tak ako sa preľakla aj Robertova mama keď ho po pôrode prvý krát zbadala. Trvalo niekoľko týždňov, kým vôbec dospela k rozhodnutiu, že sa preňho do pôrodnice vráti, pretože sa bála, že si k nemu pre jeho tvár nebude ako matka schopná vytvoriť puto. A viete čo? TO JE KRÁSNE! Áno, smutné a lámajúce srdce zároveň, ale aj krásne. Tá pravdivosť Robertovej matky voči svojmu strachu a svojím reálnym pocitom! Pretože nie nadarmo si celá naša spoločnosť navzájom vždy želá zdravie, nie nadarmo si každá mamička želá, aby sa jej dieťa narodilo zdravé. Ak by boli pravdou klamstvá o tom, že aj nádory a tumory sú “krásne”, potom by ich predsa každý chcel. Túžime po hustých lesklých vlasoch a zdravej koži, ale túži niekto po bradavici na nose? Asi nie. Budete priať odteraz tehotnej mamičke po zhliadnutí znamienkovej modelky v reklame, a prajem ti, aby si ti narodilo dieťa s obrovským znamienkom na tvári, pretože to sme teraz v tomto storočí všeobecne všetci prijali za krásne?!
Preto si myslím, že je potrebné v týchto veciach rozlišovať, pretože ak sa zlejú dokopy, zaniknú i v našej reči pojmy ako pôvabný, dychvyrážajúci, úchvatný, elegantný alebo očarujúci, či grácia, pekný alebo škaredý. Iste, obsah týchto pojmov sa dekádami vyvíja, ale ak sa mi niekto snaží nahovoriť, že nastane doba keď budú očarujúce zvratky, elegantné výkaly a úchvatné nádory či hnisavé vredy v akomkoľvek kontexte, o ktorom viac nemám ani rozmýšľať, aby som nebola označená za nenávistnú, tak taký deň v mojom vesmíre nenastane nikdy, to si radšej vypichnem oči! No presne k tomu mám pocit, že nás takéto novodobé “hnutia umelých piedestálov” ťahajú. Smerom k chvále priemerností a škaredostí alebo obyčajných ľudskostí, namiesto oceňovania a hľadania skutočnej krásy. Opäť, tá môže ležať aj vo veľmi škaredom človeku s gigantickým znamienkom väčším ako jeho celá hlava, ale samo o sebe na naplnenie pojmu KRÁSA nikdy nebude stačiť, preto aj kampane postavené iba na takomto odkaze sú pre mňa vyprázdnené a povrchné.
ODVAHA A PROVOKÁCIA
Sformulovať nasledujúce riadky a ukončiť nimi tento môj rozháraný text o rozmanitosti ma inšpirovala moja nedávna virtuálna skúsenosť. Na Facebooku aj Instagrame som pod fotografiou tehotnej Rihanny a jej partnera položila otázky, či je na nich možné nájsť prvky elegancie, vkusu, grácie, šarmu, ušľachtilosti, či pôvabu. Vyjadrila som tiež úvahu, že obsah týchto pojmov je zrejme iný v roku 2022, v ktorom žijeme dnes, a že bol možno iný od významov, ktorými by sme tie slová napĺňali pred 100 rokmi. Ale je tomu naozaj tak? Nenesú so sebou práve tieto slová onú nadčasovosť, ktorá, akákoľvek bude práve doba, pretrvajú?
Pri odpovediach sa niektorí ľudia snažili byť vecní a odpovedali, na čo som sa pýtala a vyjadrili aj svoj názor, no objavili sa aj užívatelia internetu, ktorí mi písali, že týmito otázkami:
”manipulujem”,
“navádzam na nenávisť k Rihanne”,
“mám očakávania na to, ako sa má verejne prezentovať tehotná”,
“zaspala som dobu lebo si nevšímam jej partnera iba ju”,
“nadraďujem sa ako biela žena, snažiac sa pôsobiť intelektuálne a zaujímať o filozofiu, a kritizujem ženu inej farby pleti z inej kultúry”,
“nerozumiem kultúrnym vplyvom, ktoré podmieňujú Rihanninu voľbu obliecť sa tak ako sa obliekla”,
“ide zo mňa zlo a závisť, pretože sama nemám dieťa a chlapa”,
“zaobaľujem kritiku a nenávisť do sofistikovaných výrazov lebo chcem pôsobiť, že som viac ako ľudia, ktorí ma sledujú”,
”nudím sa a mala by som ísť robiť niečo užitočnejšie”
a tak ďalej, a tak ďalej…
Rihanna, akokoľvek oblečená, je tu väčšinou vnímaná ako odvážna žena, módna ikona, žena, ktorá vztyčuje prostredník svetu, a tomu, čo si o nej myslí, predstavujúca polohu, v ktorej sa cíti komfortne, a fotografia považovaná za vyjadrujúcu radosť, šťastie, odvahu, milotu, vkus, dobro. Rihannu nik z mojich sledujúcich osobne nepozná, pri fotení reálne nebol (neviem o tom) a nikdy s ňou nekomunikoval, napriek tomu sú diváci schopní a ochotnejší hľadať prvky, ktorými by jej voľbu sebaprezentácie obhájili, na rozdiel od mojej voľby verejne sa nad ňou pozastaviť, či dokonca, dovoliť si ju verejne spochybniť.
Minimum diskutujúcich rovnakú “láskavosť” preukazuje aj mne. Moje ašpirácie, hodnoty, motivácie, kultúrne pozadie mi neslúžia ku cti a na obhajobu toho, prečo som príspevok napísala a zvolila pri tom výrazové prostriedky aké som zvolila, ale stávajú sa v tomto verejnom “súboji” príťažou a ja sama centrom verejného pohŕdania.
Výsledok tohto myšlienkového experimentu pre mňa teda je, že v roku 2022 je provokujúcejšie a odvážnejšie dovoliť si verejne myslieť inak ako väčšina aj v takej celospoločenskej téme akou je vkus, pretože vám za to reálne hrozia urážky, hnev, osočovanie, lynč, zavrhnutie, nepriazeň (po tomto mojom príspevku mi “ubudlo” približne 100 sledovateľov a údajne moje príspevky zdieľala vo veľkom verejnom opovrhnutí za “zhadzovanie” nejaká iná “influencerka”, čo som nestihla, pretože som bola nasledujúcich viac ako 24 hodín v záujme zachovania svojho psychického zdravia offline), než akokoľvek sa v akejkoľvek životnej situácii a prostredí obliecť.
Argument navádzania môžem ľahko a vecne vyvrátiť, hoci to tu vôbec nie je pointou. No ak napríklad v matematickom alebo jazykovom či inteligenčnom teste dostanete zadanie s hruškami a jablkami v množine, alebo červenými a zelenými šatami, a úloha bude znieť, nájdite na obrázku zeleninu alebo vozidlá cestnej premávky, nik z opýtaných to nevyhodnotí za navádzanie na nenávisť voči ovociu alebo oblečeniu, ľudia skrátka odpovedia, že, je to chyták, zelenina na obrázku nie je, a nie sú tam ani nijaké dopravné prostriedky. Vnímate tie rozdiely? :)
Väčšina diskutujúcich bola menej motivovaná hľadať dôvody pre objahobu môjho konania ako pre obhajobu Rihanninho. Zo zmienených dôvodov v jej prospech spomeniem vyjadrenia ako, že ona je predsa celebrita, módna ikona, V.ery I.mportant P.erson, teda kategórie, ktoré sú zrejme spoločensky už natoľko jasne dané, že neslobodno nad nimi už nikdy verejne zapochybovať, dotazovať sa na ne, pretože samy o sebe v sebe nesú istú nedotknuteľnosť a nemôžu byť oddelileteľné od ničoho, čo osoba, ktorej prislúchajú urobí alebo povie.
Bola a je to pre mňa cenná lekcia, pretože mi ukazuje KTO v skutočnosti tvorí moje publikum a ako mnoho z tých ľudí uvažuje, respektíve svoje uvažovanie v istých momentoch dobrovoľne vypína, pretože ich spoločnosť z nejakého dôvodu doviedla k presvedčeniu, že ak by tak náhodou robili, “súdia”, “hodnotia”, “zhadzujú”, a to sa nepatrí. Rozhodne sa skôr “patrí” odfotiť v New Yorku tak, ako sa odfotila Rihanna.
Strach hodnotiť, vyjadrovať svoj názor, aby sme neboli “za zlých ľudí, ktorí zhadzujú iných”, to všetko sú javy, ktoré ma pri kolektívnom vedomí spoločnosti výrazne znepokojujú. Majú totiž v sebe prvky neslobody. Ak sme sa od strachu povedať pravdu a mať názor v období keď sa za to upaľovalo a súdilo trestami smrti posunuli k tomu, že za vlastnú pravdu je nám teraz ubližované psychicky vyčlenením zo spoločnosti a “obľúbenosti”, nie je to až taký veľký posun. Aj jedno aj druhé je totiž formou trestu. Ako píšem vyššie, medzi tým, že niečo označím za škaredé, a tým, že tomu verejne zakážem existovať alebo vyzývam na plošnú likvidáciu toho, je predsa obrovský priestor, a samostatnou kapitolou je humor. Čo sa to s nami stalo, že sme to všetko začali spájať a označovať za nenávisť, a že sme pre ten priestor medzi stratili cit?!
Keď poviete vlastnej mame alebo kamarátke v kabínke obchodu so šatami, panebože, v tomto vyzeráš otrasne, nie, tieto šaty neber, robia ti škaredé ramená, alebo splošťujú zadok, sú z nekvalitnej látky a vyzerajú lacno, ako v tom budeš chodiť, a s čím to budeš kombinovať, znamená to, že sme nenávistní ku krajčírke, ktorá ich šila, k výrobcovi tej otrasnej látky, dizajnérovi, ktorý to celé vymyslel, aj k našej mame a kamoške, alebo vnímame onen nepekný detail, ktorý chceme eliminovať, aby celok podľa nášho úsudku pôsobil harmonicky? Stane sa ten oný plochý zadok v danom oblečení, ktoré našej mame nepristane pre verejnosť zrazu krásnym, lebo je to NAŠA mama a iba MY máme právo povedať jej, že jej to nepristane? Všetci ostatní to majú prestať vidieť lebo je to neslušné? :)
Ak sa niekto rozhodne prezentovať “škaredosťou”, teda áno, zvolí strih šiat alebo celkovú vizáž, ktorá mu nelichotí, uzurpujeme mu tým právo v tejto škaredosti existovať a užívať si ju po svojom? Berieme obéznemu dievčaťu alebo mužovi s extrémnymi kŕčovými žilami v krátkych nohaviach a tričku odhaľujúcom faldy a chlpaté brucho, s prepotenými fľakmi pod pazuchami, mastnými vlasmi a nevábnym dychom právo užívať si horúci letný deň spôsobom aký im vyhovuje ak povieme, že sa nám pohľad na nich nepáči a odvrátime zrak? Musím ísť na rande s chlapcom, ktorý má seboreu, ale nepáči sa mi, pretože tak budem lepším človekom?
Má záhradník právo odpíliť zahnívajúci konár lebo neslúži kráse celku celého kríka, privoňať si ku krásnej kvetine a povedať, že táto vonia a o inej naopak, že smrdí ako zdochlina? Majú “právo” byť všetci ľudia na titulkách magazínov o kráse, stanú sa z nich osobnosti automaticky bez ďalších nevyhnutností iba pre to, že spĺňajú kritérum “rozmanitosti”? Správať sa k nim predsa s úctou a nechať ich nech žijú a vizuálne sa vyjadrujú ako sa im chce sa predsa nevylučuje s tým, že nám ostatným zostane dovolené myslieť si a v primeranom kontexte o ich zjave povedať, že sú škaredé, ak sa nám také javia! Nie je rozmanitosťou práve to, že vedľa seba žije a existuje krásne aj škaredé, a že jedno bez druhého nie je možné spoznať?
Bude stačiť Afroameričanke na to, aby sa presadila iba to, že je Afroameričanka? Židovi na to, aby uspel iba fakt, že je Žid, žene, iba to, že je žena, psoriatikovi, iba to, že má psoriázu, žene s vitiligom iba to, že má vitiligo, človeku, ktorý o sebe povie, že je feminista iba to, že to o sebe povie, alebo je potrebné naplniť to aj skutkami, obsahom?
Ronako tak slušnosť, elegancia, krása, pôvab, či ušľachtilosť a grácia nie sú pre mňa pojmy, ktoré automaticky obsahujú všetko a všetkých. To, čo určuje ich obsah je práve onou otázkou citu pre kontext, mieru a primeranosť. Čo je vášnivé a sexi medzi dvoma ľuďmi za dverami ich spálne môže byť na verejnosti v nevhodnom prostredí oplzlé, nevkusné, vulgárne a lacné, čo je v Karibiku kultúrnou normou môže byť v uliciach New Yorku smiešnou nevydarenou pózou a fackou kráse. Čo je žiadúce povedať v relácii, ktorá chce vylepšiť človeku život ak je tučný a nevkusne sa oblieka, môže byť naopak neslušné a nevhodné prezentovať, keď nám ten človek oznamuje vedecké závery viažuce sa k jeho profesii. Áno, aj nevidiaci človek môže byť bezočivý, a aj postihnutá sa môže zachovať nepriateľsky alebo zákerne, a tak ďalej, a tak ďalej... áno, život je komplikovaný, ROZMANITÝ, nie čiernobiely, nie iba krásny, a každú situáciu treba vidieť a posudzovať v nejakom kontexte.
Ak totiž zanikne zo slovníka nášho kolektívneho vedomia slovo škaredý aj vo vizualite, prídeme o cenné poznanie a skutočne hodnotné vizuálne prvky, ktoré môžu vyniknúť iba keď ich s týmto škaredým dáme do kontrastu. Áno, človeku je prirodzené hľadať krásne aj v škaredom, pretože to jeho život robí znesiteľnejším, ale rozhodne mu neprospeje, ak si o tom, ktoré je ktoré bude klamať.
Možnosť bez strachu verejne vyjadriť svoj akýkoľvek, áno aj estetický názor bez ohľadu na to, či sa odkláňa od väčšinového, spochybniť väčšinový vkus, či obyčajne povedať, že toto je podľa mňa škaredé a vulgárne, či gýčové, sa v roku 2022 stala nebezpečnou. Nebezpečnejšou, než dať si roztrhané, špinavé a nevkusné oblečenie pri akejkoľvek príležitosti. Nikto už totiž pri tom druhom ani brvou nepohne, len málo ľudí už vizuálne vyrušia aj odpadky na ulici, škaredé mestské časti, nevkusné reklamy alebo rekonštrukcie verejných budov, pľuvance na chodníku, vztýčené prostredníky medzi agresívnymi vodičmi, primitívnosť výrazových prostriedkov v médiách, úroveň verejných diskusií, osoby bez nohavičiek na spoločenských udalostiach, prezentovanie intimity a sexuality za účelom marketingu. Rok 2022 je skrátka rokom kedy je VŠETKO KRÁSNE A KTO SI TO NEMYSLÍ, MÁ MLČAŤ.
Toto je údajne kultúra roka 2022, no ja si tú svoju, rovnako ako svoj vnútorný estetický zrak formovaný rôznymi vplyvmi zobrať nenechám, a zakaždým keď uvidím niekde niečo pre mňa škaredé, tak na to ako malé dieťa ukážem, a poviem to. Netrvám na tom, že musím mať pritom pravdu, ale je pre mňa nesmierne dôležité môcť si túto vnútornú slobodu jazyka a vyjadrenia estetických názorov zachovať, aj keby to malo znamenať, že budem neobľúbená, nenávidená, že mi bude nadávané, že nebudem populárna, nie že by som teraz bola, a že s týmto názorom ostanem sama a zabudnutá, či odstrčená. A je mi jedno, či je to odvážne alebo hlúpe, nemôžem skrátka inak, toto som ja. V mojom svete sa krása rozmanitosti nesnúbi s tým, že škaredé prestalo existovať.
EPILÓG
Apropo, keby som bola Rihannina kamoška, akože nie som, a pýtala by sa ma na to, ako na tej fotke s frajerom, kde oznamovala svetu príchod svojho bábätka vyzerala, a ako sa mi páčila, asi by som sa riadne ošívala, a potom povedala, že nechápem, ako je možné, že to v tých gatiach prežila v zdraví, a že čokoľvek, čo tým chcela svetu odkázať sa úplne minulo účinku. Ja som si z toho odniesla len to, že skutočne nestojí za to potláčať pre senzácie svoje vlastné pohodlie, negovať poveternostnú situáciu a ohrozovať bábätko zakopnutím o tie príšerné nohavice.
Rovnako tak, keby som bola kamoška znamienkovej modelky a pýtala by sa ma na názor, poradila by som jej, aby si ho dala odstrániť. Nie preto, že tak bude krajšia, a teraz je škaredá, ale skrátka preto, že je to z dlhodobého hľadiska podľa môjho názoru rozumnejšie a uľahčí jej to život. Pretože nebude mať vždy 18, a tvár okolo toho znamienka aj koža okolo neho budú starnúť, ochabovať, vädnúť a šúveriť sa, a aj ona nebude mať ako staršia toľko citu, možno nebude v nejakom momente už ani tak dobre vidieť, aby naň dávala vkuse pozor, zhorší sa jej jemná motorika a aj schopnosť hojivosti jej pokožky vekom klesá, a ktovie kde bude najbližšie v ceste aký konár. To som ja, a to by boli moje rady. Nič nové pod slnkom, stále ono známe pomer cena / výkon.
Nemusím byť na to dermatológ ani historička výtvarného umenia, tak ako nemusím byť dermatológ na to, aby som dermatológiu popularizovala a moje názory a skúsenosti zaujímali a mohli obohatiť druhých ľudí. Som predsa človek, ktorý je tiež majiteľom kože, niečo o nej viem, a táto skúsenosť ma s inými ľudsky spája natoľko, že mi to stačí, aby som sa do iného človeka vcítila. Svoje rady nevydávam za odborné, ani si neprávom neprisudzujem žiadny typ vzdelania alebo odbornosti, o ktorej nemám doklad. No aktuálne mám živnosť na kozmetické poradenstvo aj tvorbu vzdelávacieho obsahu v tomto smere, takže toto by boli moje rady. Nikto sa nimi nemusí riadiť a môže mať iný názor, pokojne. Aj Robertovi, keby bol mojím priateľom by som dodala odvahu k operácii a držala mu palce, tiež nie preto, lebo by mi bol inak odporný, a nedokázala by som si na jeho existenciu v takej podobele zvyknúť, ale preto, že by som preňho skrátka v tomto svete a tomto živote chcela to najlepšie. No a my žijeme vo svete, kde na výzore záleží.
Mám takisto nejaké estetické cítenie a preferencie a vlastné životné skúsenosti s vlastnými znamienkami, aj bez ohľadu na odborné stanovisko dermatológa pacientovi ma teda nikto nemôže zbaviť schopností poradiť niekomu ako človek človeku, kamarátka, kamarátke. A ak má niekto silou mocou tendenciu poukazovať v tomto smere na rozmer mojej “nekompetentnosti”, je za tým zasa zrejme iba snaha niektorých ľudí zhadzovať ma a prihriať si na sebaprezentácii v tejto téme vlastnú “marketingovú” polievočku. Ich motiváciám sa ale vôbec nemám chuť venovať, nech si svedomie spytujú sami.
A na záver ešte môj osobný príbeh s opitým chlapom, ktorý mi v košickej električke, keď som mala sedemnásť a s kamoškou sme sa v nej viezli chichotajúc a bezstarostne jediac piškóty povedal, “joj, ta ty taka by si bola pekna, ale ta to čo to maš na totej tvari?!” Jeho “pravda” o mojom akné, ktoré bolo v tom čase naozaj závažné, to, že ho uvidel, v celej jeho “nádhere” ma v tej chvíli zabolela, a tá bolesť na dlhý čas ovplyvnila. No zabolelo ma to nie preto, že mi ju naservíroval v surovej a nezaobalenej podobe, v akej ho skrátka videl, a ku ktorej ho iste posmelil aj alkohol, ale preto, že som v tom čase ešte nebola hotovým človekom a nemala sa sama v sebe o čo oprieť. Ak by však mojou reakciou, alebo reakciou mojich blízkych bolo, že by som svoj hnev obrátila na neho a na celý svet, aby ma láskavo prestal s tou “krutou pravdou o mne samej” konfrontovať a oboznamovať lebo akné je krásne, nič by som sa nenaučila ani o sebe, ani o akné, ani by sa nič nevyriešilo. Presne tak ako by sa Budha nič nenaučil o svete, keby zostal sedieť iba v rodičovskej záhrade a nepozrel sa do sveta za brány paláca a neuvidel v ňom i hrôzy a škaredosti, ktorých je plný. Mala som v tej chvíli dve možnosti: nechať, aby ma definovalo len moje akné a moja tvár, alebo rozhodnúť o tom, kto sa zo mňa stane, s akné, či bez neho. Hormonálne akné doteraz z času na čas mávam, ale už dávno nie som tou roztrasenou sedemnásťročnou Zuzkou, ktorej hodnota by závisela od toho, čo si o nej a jej tvári myslia druhí. No a to, kým sa stávam, sa snažím naďalej denno denne ovplyvňovať najmä tým, že som k sebe a svetu okolo mňa pravdivá, aj keď to možno niekedy bolí. A asi niečo také by som ja povedala svojej dcére, keby mala akné, a keby som nejakú mala…