My ľudia milujeme príbehy. Sú základom našej kultúry, tvrdia to aj antropológovia. Príbehy sú pre nás ako pochopiteľné vzorce, s ktorými sa dokážeme stotožniť a používame ich, aby sme vysvetlili náš svet a podelili sa o jeho porozumenie s ostatnými. Dnes vám jeden taký porozprávam, a svojim spôsobom sa na to vlastne ani neteším...

Ak čítate môj kozmetický blog, pravdepodobne viete ako milujem a ospevujem Retin A. Populárny liek na akné, ale nielen to. Retin A, derivát vitamínu A je totiž skutočným elixírom mladosti, neúnavným motorom obnovy ľudských kožných buniek. Toto dermatologické liečivo spolu s Jamesom Fultonom v roku 1969 vynašiel americký dermatológ, Albert Kligman. Jemu vďačíme aj za spojitosť predčasného starnutia a slnečného žiarenia, pre ktorú zaviedol termín photo-aging – fotostarnutie.

Pochopiteľne som o mužovi, ktorý do môjho kozmetického života priniesol toľko dobrého chcela zistiť viac. No sú to často len dermatologické zásluhy, o ktorých sa pri mene Albert Kligman hovorí. Menej sa už spomínajú jeho paralelné dermatologické výskumy vo väzniciach. Neľudské výskumy...

NEETICKÁ DERMATOLÓGIA

Albert Kligman zomrel nie tak dávno, 9.2.2010 vo Philadephii, kde sa 17.3.1916 aj narodil. Keď si ho vygooglite, z internetu sa na vás pozrie tvár milého deduška s detskými očami. Je ťažké čo i len predstaviť si, pohľad na čo všetko v 60.-tych rokoch minulého storočia dokázali, vraj v mene vedy, zniesť...

Ale pekne po poriadku.

Albert nebol z bohatej rodiny, jeho rodičia boli chudobní židovskí imigranti, otec Ukrajinec, matka Angličanka. Na štúdium mu prispel aj ich vtedajší rabín. Na Pensylvánskej univerzite získal titul PhD. z botaniky, neskôr M.D. z medicíny. Špecializoval sa na dermatológiu. Do odboru, ktorý v tých časoch nebol úplne prebádaný vnášal seriózny vedecký prístup. Známe sú napríklad jeho vedecké práce na tému atletickej nohy alebo lupín. Veľké uznanie a tiež obrovskú finančnú injekciu pre svoj vedný odbor si vyslúžil práve vďaka objavu tretinoínu a jeho pozitívneho vplyvu na liečbu akné, ale tiež prevenciu fotostarnutia. Spolu s Dr. Jamesom E. Fultonom a Dr. Gerdom Plewigom, ktorý mimochodom stále žije, nesporne veľmi významne prispeli k rozvoju aplikovanej dermatológie. Vráťme sa ale do roku 1950.

AKRE KOŽE

Znalosti z botaniky húb využíva Kligman aj v dermatológii. Plesne na nohách, vyrážky v podpazuší, mykózy, lupiny i akné. Zaujímajú ho bežné ľudské nedostatky, a chce ich riešiť. Je tu ale jedna vec, ktorá ho vo výskumoch brzdí. Nedostatok živého materiálu. Na akademické inzeráty sa veľa ľudí s kožnými problémami neozýva. A tak zatiaľčo iné vedné odbory napredujú, jeho výskumy stoja. Až kým nedostane spásonosný nápad. V USA predsa existujú miesta, kde by mohol nerušene experimentovať. Väznice.

Z tej v Holmesburgu sa mu najskôr neozývali, no keď viacero väzňov začalo trpieť práve tzv. atletickou nohou, čo sú nepríjemne zapálené pľuzgiere pod bruškami prstov nôh, vyhľadali ho sami.

Keď Kligman do väznice v Holmesburgu prišiel po prvý raz, doslova povedal:“Všetko čo som videl boli akre kože. Bolo to akoby farmár po prvý raz zbadal úrodnú zem.“

S plesňovou epidémiou sa vysporiadal za necelý týždeň a od tej chvíle okolo seba videl len „celé akre ľudskej kože“.

To je zároveň názov knihy Allena M. Hornburna. Vyštudovaný žurnalista v roku 1971 nastúpil do spomínanej väznice ako pomocný dozorca. Viedol tam väzenský literárny program. S mnohými väzňami nadviazal kamarátske vzťahy, oni sa mu s pokusmi doktora Kligmana zdôverili, a tak o tom napísal knihu.

POKUSY NA ĽUĎOCH

Išlo prevažne o černochov, no našli sa medzi nimi aj bieli. Účasť na pokusoch pre väzňov znamenala, že sa dostanú na maródku a tiež 10 dolárov. Toľko napríklad skasíroval aj Whiters Ponton za každý rez na spodku chrbta, do ktorého mu doktor zašil v čomsi namočenú medicínsku gázu. V čom presne, to nevedel.

Pri šití nedostal žiadne anestetiká, a stávalo sa, že mu ranu nikto ani nepreväzoval. Doktor po pár dňoch prišiel, gázu vybral a rany opäť zašil. To sa zopakovalo aj niekoľko krát. Po čase má 1200 väzňov Holmesburgskej väznice na predlaktiach trvalú pamiatku. Poleptaný štvorec kože. Prinajlepšom.

Vystavovanie patogénom a plesniam vo väzenských podmienkach viedlo k rozšíreniu atletickej nohy, herpesu a stafylokokom. A ešte niečo. Prívod peňazí pre niektorých väzňov zhoršil zároveň životné podmienky tým ostatným, pretože tí bohatší vymieňali peniaze za sex, prípadne ostatných znásilňovali, čím sa choroby šírili ešte rýchlejšie.

tzv. chlórakné- vzniká po kontaminácii chlórovanými uhľovodíkmi, dioxín bol použitý aj vo Vietname ako súčasť tzv. Agent Orange, známy je aj prípad znetvorenia tváre Viktora Juščenka po konzumácii dioxínu

Pokusy s dioxínom, kvapkanie detského šampónu do očí, poleptanie kyselinami, snaha zistiť, či by černošská koža mohla byť transplantovaná belochovi a naopak, alebo otázky, či sa pokožka obnoví ak jej vrchnú vrstvu odstránime čistým rezom. A ak áno, ako rýchlo? A bude sa táto funkcia kože urýchľovať ak jej odstraňovanie budeme opakovať?

Na to všetko chcel Albert Kligman odpoveď a pokusy so živým materiálom mu v tom mohli pomôcť. Mnohé však ostali bez platných vedeckých záverov a jasných vyhodnotení, bez mien konkrétnych väzňov. Možno aj preto pokusy v Holmesburgskej väznici nevyhodnotili neskôr súdy ako trestný čin. Údajne pre nedostatok dôkazov.

Dr. Kligman sa k pokusom vyjadriť odmietol, pre NY Times len v krátkom telefonickom rozhovore povedal, že "všetci tí ľudia mohli mať teraz leukémiu – šanca je jedna k 20-tim biliónom. A mňa by pri prechádzke ulicou mohol trafiť asteroid, ale nemyslím, že sa to stane.“

KONIEC EXPERIMENTOM

Doktor Kligman v Holmesburgskej väznici testoval aj kozmetiku, antidepresíva, prípadne halucinogény. Všetko v mene Chemickej spoločnosti DOW, Americkej armády aj spoločnosti Johnson & Johnson. Po zmene vedenia väznice, v roku 1974 je medicínskym experimentom na jej pôde koniec. Začali sa ozývať aj prepustení väzni, pre nedokázateľnosť ich „nedobrovoľnosti“ pri pokusoch, keďže za ne dostávali pár dolárov, však žalobu stiahli.

Súd pred porotou sa teda nikdy nekonal, aj keď vtedajší senátor Ted Kennedy poznamenal, že prípad Kligmanovho výskumu v Holmesburgu je učebnicovým príkladom neetických experimentov a právom si zaslúži označenie barbarský sadizmus, tak ako praktiky v koncentračných táboroch v Osvienčime a Dachau.

NORIMBERSKÝ KÓDEX

Nastala iná doba, na etiku výskumu je už dávno iný pohľad. Ako píše vo svojej knihe Akre kože Hornblum, bolo by ale veľkou chybou pozrieť sa na tento prípad len optikou „starých čias, ktoré sú dávno preč, zabudnuté." Pripomína nám tiež, že len sebakontrola vo vede nestačí a na podobné prípady sa nemožno pozerať len ako na akési akceptovateľné odchýlky od normy.

Nám ostatným, ktorí vedu ctíme a uznávame zároveň pripomína, že ľudskosť by sa nemala počas akýchkoľvek výskumov stať len bezvýznamnou premennou, od ktorej možno v mene vedy cynicky upustiť kedykoľvek sa nám to hodí.

Albert Kligman učil svojich študentov, že "pravidlá neplatia pre géniov". Pre americkú vedu urobil nesporne nesmierne veľa, to je však len časť jeho príbehu. Až teraz je úplný.

Albert Kligman - príbeh muža, o ktorom sa nehovorí