PRED ZRKADLOM: Marika Tonbogirl Majorová, copywriterka, blogerka, fotografka
“Nie som veľmi plánovaco-organizovaný človek, excel je pre mňa smrť, aj prácu riešim dosť intuitívne, aj keď občas pochybujem o tom, či to je ten správny prístup. To, na čom aktuálne pracujem, je do veľkej miery otázkou toho, čo mi práve príde do cesty, či je to písanie, fotenie, konzultácie pre značky. Nedávno som napríklad odovzdávala natočené spoty pre klienta, a tri týždne v kuse som venovala tomuto procesu, ale keď pracujem na brandingu nejakej značky, je to dlhodobejší proces. A aj keď sa snažím plánovať, pri kreatívnej práci sa to nedá vždy. Môžem si povedať, že si teraz na dve hoďky sadnem a budem písať, ale pokojne sa môže stať, že tie dve hodiny síce píšem, ale nie som s výsledkom spokojná.
ŠTÚDIUM
Po gymnáziu som sa rozhodla, že chcem študovať módne návrhárstvo. Aj som išla na prijímačky, ale nezobrali ma. Chcela som to skúsiť aj ďalší rok, tak som sa pripravovala, chodila na kreslenie v ateliéri u jedného akademického maliara, ale zároveň som chodila aj na City University, na intenzívnu angličtinu. A tam som stretla babu, ktorá mi povedala o novom odbore, ktorý vtedy vznikal, propagácia (ako sa to ešte vtedy volalo, dnes marketingová komunikácia), na Katedre žurnalistiky UK. A zistila som, že to je ono, že sa v tom vlastne snúbi mix všetkého, čo ma zaujíma, aj vizuálne veci, aj tvorivé písanie.
BLOGERKA PRIEKOPNÍČKA
Blogovať som začala okolo roku 2010, kedy možno datovať asi aj niečo ako rozmach blogov na Slovensku. Sledovala som vtedy najmä zahraničné blogy, The Sartorialist a Garance Doré. Až keď som aj sama začala blogovať, objavila som, že aj nás už nejaká blogerská scéna je. Väčšinou ale pokiaľ išlo o fashion blogy, blogerky fotili módu samy na sebe, street style som myslím začala fotiť ako prvá.
Baví ma pozorovať ľudí, a keď vidím niekoho, kto má svoj vlastný štýl, je to pre mňa doslova vizuálny úkaz. Baví ma, ako tí nedbalo štýloví ľudia chodia po svete, s kávou a novinami pod pazuchou, a ja v tom vidím pohybujúcu sa fotku. Pamätám si, že Scottovi Schumanovi zo Sartorialist som aj fanúšikovsky písala a pozývala ho do Bartislavy, aby prišiel fotiť, že ho budem pokojne aj sprevádzať. Ani mi neodpísal. (smiech) A tak, práve preto, že som štýlových a zaujímavých ľudí videla aj u nás, a Scott neprišiel, začala som ich fotiť sama.
FASHION EXPERIMENTY Z MLADOSTI
V detstve a mladosti som bola skôr introvertná a nie veľmi priebojná, a možno práve preto som obdivovala Madonnu. Lebo bola môj presný opak. Sebavedomá, malá, drzá, štýlová. Istý čas nosila elementy pánskeho obleku a spomínam si, že som, zrejme inšpirovaná ňou, zobrala oblekové nohavice môjho otca myslím, že z jeho svadobného obleku, a nosila som ich spustené tak nízko na bokoch. Alebo som nosila jeho veľký starý lyžiarsky nórsky sveter. V zásade som sa v oblečení snažila skôr schovať ako vyniknúť.
KOMPLEXY A CESTA K ŽENSKOSTI
Vždy som bola samá ruka-samá noha a necítila som sa ako puberťáčka vo svojej koži dobre. Keď máte už na strednej stoosemdesiattri centimetrov, vytŕčate. A to presne v tom veku, keď človek netúži vytŕčať, ale zapadnúť. Zlozvyky z toho obdobia mi asi ostali doteraz, nejaké to hrbenie sa, ktoré si musím naprávať a uvedomovať si, keď sa pri ňom pristihnem.
V istom momente sa to ale preklopilo, a ja som zrazu svojich aktuálnych stoosemdesiatštyri centimetrov uvidela v inom svetle, a uvedomila si, že to má vlastne aj svoje výhody, napriklad na koncertoch, alebo aj na ulici v dave. A že si pokojne môžem dať niekedy aj podpätky. Ženskosť je pre mňa celkovo veľká téma. Naše vnímanie samej seba a vlastnej ženskosti je cesta, a každá nejakú máme. Možno sú ženy, ktoré majú istotu vo svoju ženskosť v sebe od začiatku a nepochybujú o nej, ale väčšina z nás podľa mňa svoju ženskosť celoživotne hľadá a je milión okolností, pre ktoré ju možno v sebe potláčame.
STARNUTIE
Vek sú pre mňa naozaj iba čísla. A nedávno som si uvedomila, že po štyridsiatke sa tie čisla zlejú iba do takého obláčika, fakt sa niekedy musím zamyslieť a prepočítať si koľko mám vlastne rokov. Vrámci PR spoluprác sa často stretávam na akciách s blogermi a intagramermi, pri ktorých mám ja pocit, že však všetci sme rovesníci, pričom samozrejme nie sme. (smiech) Raz mi napr. pri jednej akcii milá drahá Babsy Jagušák povedala, že sa jej páči ako fungujem na tom Instagrame, že z mojej generácie veľa takých ľudí nie. Myslela to ako kompliment, mne sa to zdalo fakt vtipné, a zároveň to je aj pravda.
Možno nad vekom nerozmýšľam aj preto, lebo mám veľmi blízko pozitívny príklad v mojej mame. Má sedemdesiatjeden, ale vôbec sa na to necíti, tým pádom sa podľa toho nespráva a nevyžaruje to. Na šesťdesiatku si napríklad pýtala zoskok padákom, má otvorenú myseľ, je dobrodružná, cestuje sama po svete, neberie žiadne lieky, venuje sa čínskej medicíne a všetkých nás lieči, a robíme si srandu, že nás aj všetkých prežije. Aj vďaka nej som nevnímala prístup k životu, ktorý by sa viazal na vek, a to, čo v určitom veku môžeš, a čo nie.
POTREBA KRÁSY
Hľadanie pekna a estetična v živote ma veľmi baví. Možno si pamätáte český blog s názvom Módní peklo, na ktorom sa zvykli kriticky hodnotiť outfity rôznych ľudí. Stávalo sa mi, že ľudia, známi či neznámi, ktorých som na ulici stretávala, sa ospravedlňovali za to, ako vyzerajú, že dnes len tak narýchlo vybehli z domu, a nevedeli že ma stretnú. A pritom ja som nikdy nebola módna policajtka. Môj blog bol vždy o hľadaní krásy, nie o ukazovaní prstom na to nevhodné, nevkusné. Krása sa mi spája s harmóniou, s dobrým životným pocitom. Krásno je silne individuálne a pre niekoho môže byť aj vyrušujúce a znepokojivé, ale pre mňa je až životnou potrebou. Potrebujem krásu, aby som sa vo svojom živote a okolí cítila dobre.
Zistila som, že aj keď cestujem a hľadám si ubytovanie, nemôžem byť v prostredí, ktoré sa mi nepáči. Aj keď si poviem, že by som sa tam išla iba vyspať a celý deň budem predsa vonku, vplýva to na mňa tak silno, že mi to môže zmeniť aj celý môj zážitok z pobytu. Doplatila som na to napríklad pri ceste po Portugalsku s mojím bývalým manželom. Porto sa mi kvôli tomu doteraz spája so zvláštnym smradom našej vtedajšej izby.
KORONAVÍRUS, ZMENY, HODNOTY
Ako freelancer som zvyknutá prispôsobovať sa situácii, nemám aktuálne v živote pevnú štruktúru, z tohto pohľadu so mnou možno táto situácia zatriasla menej. Na druhej strane, bola som zvyknutá ísť si kam chcem a kedy chcem, a to obmedzenie slobody pohybu možno trocha oživilo aj dávnu stopu z minulosti, keď si ešte pamätáme na to, ako sa nemohlo voľne cestovať.
Myslím, že sa mi zmenilo celkom iste vnímanie toho, čo je pre mňa v živote dôležité. Napríklad som si uvedomila krehkosť mojej mamy, ktorá je riziková skupina, takže sme na ňu dávali pozor. Uvedomila som si tiež, aká sme silná trojka, moja mama, dcéra Mia a ja. Ale na druhej strane aj to, že z nás troch má jedna päť a druhá sedemdesiatjeden, a že ja som už teraz ten element, na ktorom je najviac zodpovednosti a musí sa starať na obe strany.
STAROSTLIVOSŤ O SEBA
Ak mám v niečom režim, potom je to starostlivosť o seba. Aby som sa dobre cítila, potrebujem svoje rituály, ktoré dodržiavam. Pamätám si, že aj keď sa mi narodila Mia a bola som v šestonedelí, ktoré ženu úplne rozbije, tak som si každé ráno hovorila, že základ je troška parfému a rúž, aj keď som iba doma. Skrátka upraviť sa a cítiť sa ako človek, aj keď ma možno aktuálna emočná situácia absolútne pohlcuje.
Asi tak od dvadsaťpäťky mám pomerne pevné návyky a kozmetickú výbavu. Očný krém, nočný krém, denný iba s UV filtrom, bez toho nevyjdem ani v zime, ani keď je pod mrakom. Alfou a omegou je pre mňa odličovanie a čistenie pleti, myslím, že neodlíčená som išla spať možno dvakrát v živote, aj to určite len nejakým nedopatrením alebo nejakým strašným žúrom, ktorý si dnes už nepamätám. (smiech) Proste sa necítim komfortne, keď sa večer neodlíčim a neumyjem, a je jedno, aká som unavená a koľko je hodín. Posledný rok som prešla na látkové odličovacie tampóny, a na odličovanie používam olej alebo mlieko od slovenskej značky Mylo. Pred koronou som ich použité sklenené fľaštičky vrátila U Dobrožrúta, a tie sa potom znova použili, a to mi bolo extra sympatické.
Po odlíčení si umyjem tvár hydratačným gelom od CeraVe, utriem, a na suchú pleť nastriekam pleťovú vodu alebo tonikum, ideálne SDSM od Niodu. Na takto navlhčenú pleť vrstvím hyalurónové séra, mám rada MMHC tiež od Niodu, alebo Low Molecular HA od Hylamide, podľa potreby C vitamín, očné sérum FECC, na to krém s SPF. Dlhé roky som používala Super Defence od Clinique, až som si robila srandu, že som zodpovedná za polovicu svetovej spotreby. Aktuálne skúšam SPF od CeraVe. Večer si po celom tomto čistiaco-vyživujúcom rituáli dám ešte olej, pretože mám suchú pleť. Milujem Bakuchiol od slovenskej značky Noili, oleje od Weledy, ale aj od českej značky Onest a nedávno som objavila naozaj rozjasňujúci olej I am the Light od Max and Me. Zistila som, že ma kozmetika baví, a že som časom upustila od toho, že môj krém musí byť drahý, hlavne musí byť superfunkčný. V mojej kupeľni to vyzerá aktuálne troška ako v lekárni, ako mi povedala kamarátka, a s tým som spokojná.
VLASY, TELO
Starostlivosť o vlasy je u mňa úplný minimal. Od tehotenstva sa nefarbím, prešla som na no poo metódu a vlasové mydlá od českej značky St.territory. Okrem toho nepoužívam už nič. Jedno mydlo, dobrá japonská kefa na vlasy, gumička do vlasov, ktorá mi za hodinu vyrobí vlny, a som vybavená.
Na telo mi ale mydlo nefunguje, zistila som, že mi nestačí sprchovať sa mydlom. Objavila som slovenskú značku Carpatia, to sú tí, ktorí vyrábajú aj už legendárne Dixi šampóny, lokálna rodinná firma so super prístupom. Sprchové gely a telové mlieka mám od nich. A aj keď si rada si kúpim aj slovenskú kozmetiku, nie je to iba preto, že je slovenská, musí mi aj sedieť.
VÝNIMOČNÉ PRÍLEŽITOSTI
Umy si vlasy, bude ti lepšie! to je heslo, ktoré raz povedala mama mojej kamarátky, a myslím, že funguje na rôzne životné situácie. Takže keď je zle, umyjem si vlasy a cítim sa špeciálne, inak špeciálne rituály nemám. (smiech) Parfum mám len jeden, Rose of No Man´s Land od Byredo, ktorú mi raz posunula návrhárka Maya Štraneková, a od toho momentu je to moja vôňa. Inak ale v princípe nečakám na výnimočnú udalosť a každý deň mám napríklad aj červený rúž.
Keď ide o špeciálnu udalosť, skôr sa snažím nemeškať. Väčšinou mám na sebe niečo čierne, to je moja farba istoty, alebo biele, bežové, neutrálne, a peknú kabelku. Tak ako sú dôležité vlasy ako koruna všetkého, platí to aj na topánky, ktoré môžu celý outfit doplniť alebo totálne zničiť. Myslím, že aj keď si dá človek roztrhané rifle, ale má pritom pekné vlasy a kvalitné topánky, môže to vyzerať veľmi dobre. Ak je to však naopak, nepomôže, ani keby všetko to medzi hlavou a nohami bolo značkové.
ŽENSKOSŤ A ČERVENÝ RÚŽ
Je to zaujímavé, ale práve po rozvode ku mne začali nejako samé prichádzať rúže. Pri nejakej príležitosti som spomenula, že táto nová etapa v mojom živote je aj o znovunadobudnutom vetre vo vlasoch a rúži na perách. A zrazu sa mi začali rúže v živote zhmotňovať. Prišla známa z Prahy, doniesla mi ako malý darček rúž, od dievčat z Pjur som dostala rúž na testovanie, a neskôr aj ako darček od nového priateľa. Vrcholom tohto zhmotňovania je nový odtieň pjur nazvaný Tonbo. Nikdy som o tom ani nesnívala, že budem mať vlastný odtieň rúžu, ale je magické, ako sa môj príbeh hľadania vlastnej ženskosti, takto zhmotní a stále pokračuje.
VÝCHOVA KU KRÁSE
Zo začiatku som Miu obliekala tak, ako sa páčilo mne. Chodila teda v šedej, bielej, béžovej a neutrálnych farbách, jednoduchých strihoch, a totálne som sa zaprisahávala, že ružová nebude. Moja dcéra je ale prirodzene veľmi ženská, a aj keď som ju nikdy k tomu nejako špeciálne neviedla, niečo na tých točiacich sa sukniach proste je. Zrejme je to aj rozprávkami o princeznách, ale sama si začala pýtať šaty a sukne, a tak som si povedala, že jej v tom nemôžem brániť, a ani nechcem. Myslím, že to človek môže usmerňovať, ale nie brzdiť.
Zaujímavé je sledovať aj slová, ktoré sa učí. V nejakej rozprávke bolo napríklad slovo „gýčové“, ktoré sme museli vysvetľovať. Teraz ho niekedy použije správne a inokedy sa vo význame nie úplne trafí. Ale má názor, a vie povedať, že mama to je pekné, alebo mne povie, že som teraz pekná, alebo, že táto taška je pekná. Vníma to a myslím, že sme za to ako rodičia zodpovední. Nie je jedno, čo dáme deťom do ruky, aký materiál vyberieme. Knižky, hračky, oblečenie, všetko. S tým vlastne súvisí aj celá myšlienka kid., prvého predajného festivalu dizajnu pre deti, ktorý sme spolu s ďalšími akčnými mamami založili, lebo veríme, že krása zachráni svet.
Počas prvej vlny Korony sme nakúpili plátna, štetce a stojan, a začali spolu maľovať. Niekedy ma absolútne prekvapí, ako vníma harmóniu farieb alebo tvarov. Mám napr. obliečku na vankúš v takom mexicko-aztéckom dizajne a Mia zrazu namaľovala obrázok, ktorý mal iný motív, ale presne tie farby. Dieťa teda všetko, čo ho obklopuje vníma, a zrazu tú farebnú kombináciu podvedome niekde zopakuje.
LÁSKA K SEBAOBRAZU
Som citlivá na slová a veľa sa rozprávame s Miou na rôzne témy, aj o sebaobraze. Veľmi dlho mala výrazne kučeravé, blonďavé vlasy, proste anjelik, a stávalo sa nám, že cudzí ľudia sa jej tých vlasov bez opýtania dotýkali a komentovali ich, že aké má krásne vlásky, a aké je krásne dievčatko. Určite vnímala tieto pochvaly, ale aj napriek tomu tvrdila, že chce mať rovné a hnedé vlasy ako ja.
Mala dokonca obdobie, keď bola zo svojich kučier nešťastná. Chytila kefu a česala sa a česala a plakala pred zrkadlom, že chce mať rovné vlasy. Vtedy som vravela mojej mame, že to predsa nie je normálne, veď má len štyri roky, ako môže už teraz o sebe takto pochybovať?! Vtedy mi fakt pukalo srdce. Snažili sme sa jej vysvetliť, že nemusíme mať všetci rovnaké vlasy, že tie jej sú krásne. Hľadali sme napríklad kučeravé hrdinky vo filmoch, dostala aj ilustráciu od kamarátky s krásnym kučeravým dievčatkom a venovaním, snažili sme sa čítať knižky, kde boli kučeravé dievčatká. Myslím, že sa s tým už vyrovnala, ale bolo naozaj obdobie, keď som váhala čo s tým.
S DEŤMI O INAKOSTI A ROZMANITOSTI
Ako prvú bábiku mala Mia černošku, pretože moja mama išla okolo obchodu a mali černošku, tak kúpila černošku. (smiech) Veľa sa o téme inakosti rozprávame, aj kvôli tomu, že Mia má poruchu sluchu a od troch rokov nosí načúvacie prístroje. Keď má rozpustené vlasy, tak tie načúvadlá nevidieť, ale keď má cop, za uškami niečo vidno. Vybrali sme preto ružové „haló“, ako hovoríme načúvadlám, a je určite spokojnejšia, ako keby mala zelené. Vysvetľovala som jej, že tak, ako má kamarátku s okuliarmi, ktorá dobre nevidí, tak má ona načúvadlá. Možno sa nejaké zúfalstvo z toho vyplývajúce objaví v puberte, zatiaľ je s tým ale celkom v pohode a akceptuje, že je iná.
Radi si čítame celú sériu kníh Little People Big Dreams, ktorá je krásne ilustrovaná a veľa príbehov slávnych ľudí stojí práve na inakosti. Je tam napríklad príbeh o Vivienne Westwood, ktorá mala oranžové vlasy a zastala sa v škole chlapčeka, ktorý bol iný, neskôr bola pankáčka, a tak Miu už vie, kto je to pankáč. Alebo tam bol príbeh o Fride Kahlo, ktorá mala ťažkú nehodu, bolela ju noha a mala zarastené obočie. Ukazujeme si a hovoríme, že byť iný je v poriadku. Myslím, že rodič môže len robiť všetko najlepšie ako vie, a dúfať, že zasadil do dieťaťa tie správne semienka a všetko bude fajn.
MALÉ VEĽKÉ ŽENY
Vždy som si myslela, že som po otcovi a emočne ma to vždy tiahlo smerom k jeho rodine. Videla som to aj na babičkách, k otcovej mame, srdečnej žene z dediny, som napríklad mala veľmi blízko. Naopak mamina mama, ktorú sme volali Omama, bola taká mestská babka, veľmi nábožná, nútila nás chodiť do kostola, proti čomu som samozrejme neskôr v puberte rebelovala. Až keď som sa rozvádzala s mojím už bývalým manželom, a sedela u jedného pána psychológa, začali sme spolu odkrývať tému ženskosti, ženskej línie v našej rodine a jej dôležitosti.
Zrazu mi ponúkol úplne iný pohľad na tú moju svätuškársku babku, a na to, aká bola vlastne odvážna, keď si v hlbokom socializme dokázala vybaviť rozvod vo Vatikáne, naložila periny a dieťa do auta a utiekla z malého mesta do Bratislavy. Po narodení dcéry sme sa aj s mamou začali viac zbližovať, a ja som si zrazu uvedomila, ako veľa toho máme spoločného. Aj som si vravela, že ak budem raz ako ona, a budem mať aspoň časť jej životnej energie, tak to bude pecka. Verím, že aj Mii ukazujeme príklad toho, ako žena zvládne všetko.
PRED ZRKADLOM
Keď sa pozerám do zrkadla, cítim zvedavosť. Som spokojná so svojou doterajšou cestou a s tým, kam som v živote zatiaľ dokráčala, ale som zároveň zvedavá, čo bude ďalej, ako budem starnúť, ako sa všetko bude vyvíjať. Teším sa na to, lebo si myslím, že zmeny sú fajn. Aj keď sú niekedy bolestivé, a určite sa napríklad človek neplánuje rozviesť, keď si niekoho berie, ale zmena je pohyb, život je pohyb. A ja mám rada život.”
- pre Aestheholic voľne porozprávané pri káve
- foto: súkromný archív M.M., a fotografky uvedené v galérii
- linky na produkty spomenuté v článku nie sú partnerské
Keďže má Marika vďaka svojej dcérke blízko k problematike zdravia sluchu, svoj honorár za rozhovor sa rozhodla venovať OZ Nepočujúce dieťa. Honoráre môže Aestheholic vyplácať vďaka svojim patrónom, ďakujeme.♡