Krása v čase Korony
Boris Vian, Pena dní, predáva napr. Artforum. Ak v pene týchto dní podporíte kníhkupectvá a všetkých, ktorí museli zavrieť a prichádzajú o chlieb, urobíte dobrú vec ♡
„Dokonalosť je norma nebies a iba túžba po dokonalosti je normou človeka.“
J.W.Goethe
Pôvodne som chcela písať článok celkom iný, ale myslím, že je čas uložiť si sem postrehy, ktoré sa mi v mysli nahromadili za dlhší čas. Pekne na kôpku.
Je jar. Sme uprostred pandémie. Sme doma. Zakuklení vo svojich mikrosvetoch, odkázaní sami na seba, takí, akí naozaj sme.
Niektorí sa nesprchujú, neumývajú si vlasy, zuby, nestrihajú nechty, neprezliekajú celé dni z pyžám, alebo ponevierajú po byte v nevypraných teplákoch.
Iní si zas robia posmech z každej, než život alebo jeho bežnú prevádzku zachraňujúcej profesie. Všetko, čo nateraz nesúvisí so zdravím, deťmi, starostlivosťou o ne, či seniorov, hodnotia zrazu ako bezvýznamné.
Nečudo, že sa v tejto krajine po voľbách o ministerstvo kultúry nik netrhal…
Ženy a muži sa tu vysmievajú iným ženám a iným mužom, ako vraj teraz pôjdu na botoxy, a veď načo vlastne, keď to aj tak teraz nemá význam? Komu sa vlastne chcete páčiť?!?!? Ako vtip fajn, akurát, že sa v tom skrýva veľká pravda o nás, o mnohých.
To si naozaj striháte nechty a farbíte vlasy pre iných? Naozaj sa krémujete, holíte, upravujete si vlasy, zveľaďujete svoje príbytky alebo sa líčite, či obliekate kvôli druhým? Naozaj dbáte o to ako vyzeráte len keď sa svet pozerá? Naozaj?
Potom ste nič nepochopili. Žijete v neúprimnej póze a je mi to ľúto. Celý život podriaďujete niečomu, čomu v skutočnosti neveríte. Nežijete autenticky a pravdivo.
Žena, ktorá sa krášli len preto, lebo si to vyžaduje okolie alebo spoločenská situácia, no v skutočnosti to z duše neznáša je neúprimná sama k sebe a neslobodná. Skutočné feministky nerobia nič, čo samy nechcú. A ak to robia len pod tlakom spoločnosti, potom to nie sú feministky, žmurk. Je omnoho autentickejšie predať svetu svoje neoholené podpazušie alebo mastné vlasy, ak je to to, kým skutočne som, než hovoriť jedno a konať druhé.
Rovnako muži.
Ak sa máte zušľachťovať len preto, že sa niekto díva, kašlite na to, je to póza. A pózy, tak ako všetko neúprimné, vidieť. Kričia nevkusom omnoho viac ako pár nevytrhaných chlpov, či nezafarbené vlasy alebo vyťahané tričko. Pretože skutočná krása nie je v dokonalosti, ale v túžbe po nej. A tú človek buď v sebe má alebo nemá, aj keď sa práve nik nepozerá.
Potreba krásy v akýchkoľvek časoch, áno, aj v časoch kríz, vojen, apokalýps, či rovno v utečeneckom tábore, bojujúc o posledné zvyšky ľudskej dôstojnosti je totiž rovnako neuhasiteľná ako smäd po vode, pud sebazáchovy, potreba bezpečia, či prístrešku. Písala som o tom aj tu. Krízy ju dokonca ešte viac obnažujú. Ak zvlčíte len čo sa vaše životné podmienky trochu zhoršia, potom sa automaticky dobrovoľne vraciate späť v evolúcii. Volíte si dobrovoľný úpadok. A potreba krásy v našich životoch je jedným z evolučných znakov, ktoré nás odlišujú od našich primitívnejších verzií.
Ak je teda raz túžba po kráse vašou neoddeliteľnou súčasťou, je nevygumovateľná, a seba, či svoj životný priestor nebudete nikdy zušľachťovať len preto, aby ste sa tým mohli popýšiť pred druhými.
Túžba po kráse a ustavičnom zlepšovaní samých seba a sveta okolo vás, z vás bude vyvierať kým budete žiť, ak je pre vás v živote dôležitá.
A nie je to nič, za čo by ste sa mali hanbiť. Lebo je v skutočnosti len večnou túžbou ponúkať svetu stále svoju lepšiu a lepšiu verziu. Zvnútra i zvonka. Každý deň.
RUTINA V ČASE KORONY
Pozor, nik tu nevraví, že sa nemôžeme z času na čas kvalitne poopúšťať, zvoliť si tzv. “chatový režim”, poľutovať sa, ustrnúť, hibernovať, preplahočiť dňom, volajte to ako chcete. Koronavírus je situácia pre nás všetkých nová, ťažká, preto k sebe netreba byť zlý. Tak ako v každej ťažkej životnej situácii. Každý deň však môžeme začať odznova. A vrátiť sa k disciplíne, aspoň sa pokúsiť.
Čuduj sa svete, je to práve disciplína, ktorá nám to zdravie, fyzické, či mentálne aj pomôže si uchovať.
Pandémia a karanténa nie sú pre nás introvertov ničím novým. Samotárskym životom žijem v podstate odjakživa, a preto nemám s odstrihnutím sa od exteriérov až taký problém ako možno extroverti.
Užívam si svoje kozmetické rituály, a stále tvrdím, že každodenne opakujúce sa aktivity sú pre človeka obrovským luxusom. Môcť chodiť v rovnakú hodinu spávať a v rovnakú sa budiť, zakaždým si v rovnakom čase vyprázdňovať črevá, prijímať potravu a cvičiť, meditovať, to sú obrovské investície pre celkové zdravie ľudského organizmu, a vážim si to o to viac, odkedy už nepracujem v rozháranom a extrémne stresujúcom režime spravodajskej televízie, kde moje telo často nerozoznávalo deň a noc, nieto ešte nejaké dni v týždni.
Pre všetkých z vás, ktorí pravidelný režim neznášate, je toto šanca obľúbiť si ho, pretože je pre vás dobrý. Je to ako s frajerom, ktorý možno na prvý pohľad nie je taký tajomný a vzrušujúci, ale aspoň vám s ním nehrozí pád z motorky, noc v policajnej cele, či zlomené srdce. A pre všetkých nás, pre ktorých nie je nový, je to len ďalšia možnosť ako si ho užívať a pozdvihnúť na ešte vyššiu úroveň ;)
Keď potrebujem, plačem. Slzy nie sú hanba, plač je veľmi zdravý. Pokojne si teda poplačte, keď vás emócie pritlačia, je to očistné. Určite lepšie ako emócie potláčať. Ak plakať nedokážete, nájdite si iný spôsob ako emócie ventilovať. Možno potrebujete kričať, utekať, trhať, ničiť, hrýzť, rozbíjať, písať, hniesť, maľovať, tancovať, dupať, kopať alebo spievať. Čokoľvek dá priechod vašim emóciám a nikto pri tom nezomrie alebo neutrpí jeho zdravie, či osobné slobody, je povolené ;)
Veľmi upokojujúce sú tiež kozmetické rituály. Ak ste si nejaké vybudovali, držte sa ich, a nepoľavujte ani v karanténe. Ak ste typ, ktorý si viac rúžoval pery ako zvýrazňoval oči, môžete sa teraz naučiť niečo nové a farbu použiť napríklad na nechtoch.
Ak máte vyrážky, potom vám rúško môže padnúť dokonca vhod. Fyzická bariéra vám zabráni dotýkať sa tváre a akné sa vám tak môže rýchlejšie zahojiť. Len majte viac kusov, pravidelne ich prepierajte, prípadne žehlite, pod nimi sa líčiť nemusíte. Ak máte zapálené cystické akné, pokojne si lokálne naneste BHA alebo vašu liečbu od dermatológa, kožu hydratujte, na to SPF, a lokálne potom ešte na zapálené miesta napr. Sudokrém alebo tekutý púder. Počkajte kým zaschnú, a až tak si nasaďte rúško. Vymieňať si ho potom môžete niekde na toalete, alebo tam, kde máte súkromie a nikto vašu bodkovanú tvár neuvidí. Sudokrém však možno zmiešať aj s trochou minerálneho púdru alebo makeupu, takisto tekutý púder, bodky budú potom aspoň vo farbe vašek kože a nie biele ;)
Dobré tiež je, ak vám rúško na tvári naozaj sadne a nepohybuje sa. Ja som si svoje ušila zo starého merino tielka na cvičenie. Išla som podľa tohto návodu, akurát bez šijacieho stroja a drôtika.
A ako vyzerá moja rutina počas Korony?
Nijako inak, než v ostatné dni. Na celú tvár si vždy ako poslednú vrstvu nanesiem SPFko, na čelo a nos si dávam ešte extra tónované SPF keď idem na nákup alebo chytať na samote vitamín D. Rovnako si nikdy nezabudnem SPF natrieť dekolt, ak ho mám odhalený, a chrbty rúk. Upravujem si obočie, a niekedy si zvýrazním aj oči.
Stretla som sa s názorom, že pleť pod rúškami trpí, nie je to pravda. Ak nemáte ruško ušité z látky, ktorá vás dráždi, nič špeciálne sa s vašou kožou pod ním nedeje, maximálne sa na priamom slnku alebo fyzickej aktivite môžete trocha spotiť. Ak však uvážime, že rúško nás ako tak chráni len kým od dýchania nezvlhne, naozaj by sme ho mali používať len obmezdený čas, a pravidelne vymieňať za nové a suché. Ak trebárs pracujete aj počas pandémie mimo domu, cez deň ich budete potrebovať hádam aj šesť, sedem kusov.
Večer si, bez ohľadu na to, či som niekde bola a deň prežila v rúšku, či bez rúška, pleť očistím. Ak sa práve nelíčite, odličovať sa nemusíte, kožu po celom dni však očistiť treba. Čistiaci rituál je jedným z najoslobodzujúcejších a najočistnejších vôbec, nie nadarmo je čistota aj v reči synonymom čistoty ducha, upratanej hlavy a podobne.
Psychicky vás veľmi povzbudí keď si počas neho budete vizualizovať ako sa spolu s nečistotami dňa, baktériami a fuj fuj vírusmi, zbavujete zároveň aj všetkého, čo vás ťaží a trápi, a ako vám vaše nové umyté a ošetrené ja dáva opäť nové sily do ďalšieho dňa pred vami :) S kozmetikou je skrátka život krajší!
“Mladosť je šťastná, pretože dokáže vidieť krásu. Každý, kto si zachová schopnosť vidieť ju, nikdy nezostarne.”
― Franz Kafka
A EŠTE O KRÁSE…
Malá ZZ.
Mamka, mamka, šepkala som mame už ako malé dievčatko a drgala do nej, keď som v električke zahliadla niekoho, kto sa mi páčil, alebo si všimla nejaký pekný detail. Chcela som, aby sa rýchlo, ale najmä ne-ná-pad-ne pozrela tiež. Na materiál, vzor, farebný kontrast, krásnu ľudskú tvár.
Kde sa v nás berú senzory pre krásu? Kedy a ako sa aktivujú? Čo ich formuje?
Spomínam si ako som asi ako 12-13 ročná sedela na mäkkom zelenom machu pri malom stojatom jazierku neďaleko nášho sídliska venčiac psa od susedov. Bolo teplo, a na tom kúsku prírody som bola sama. Ponad hladinu z ničoho nič preletela veľká farebná vážka a zvuk jej krídel preťal ticho ako helikoptéra. Vtedy sa mi asi po prvýkrát v živote tak akosi zakalil zrak a niečo zvláštne som pocítila. Mäkkosť machu, oblý, teplý, suchý kameň, na ktorom som sedela, vôňa vody a trávy, slnečné lúče jemne prehrievajúce moju kožu, pokojný dych psa pri nohách i moja bytosť zakomponovaná do toho celého, to všetko bolo zrazu absolútne dokonalé, prenáramné, nevídané. Myslím, že práve vtedy som po prvý krát skutočne precítila krásu.
Ten pocit som potom ešte zažila veľa krát, a zažívam vďaka Bohu, alebo čomu už, dodnes. Keď čítam, počúvam hudbu, som v divadle, kine alebo v galérii, tancujem, alebo sa na tanec pozerám, uvedomím si krásu v obyčajnosti alebo jasnej funkcii vecí, v rituáloch, hlase, pohľade, či úsmeve.
Akokoľvek prirodzenou sa nám táto schopnosť môže zdať, je skvelé kultivovať ju, zušľachťovať. Čítaním, pozorovaním, obklopovaním sa a najmä, dobrovoľným vystavovaním sa kráse. Odovzdávaním sa jej.
PEKNÝ vs ŠKREDÝ
Ruka v ruke s krásou a jej vnímaním kráča i jej posudzovanie. “Iba prirodzené je krásne!” vyhlasujú niektorí. “Iba mladé je krásne!” “Iba dokonalé je krásne!” “Iba užitočné je krásne!”
Kto sme my, že si uzurpujeme stanoviť mieru toho, čo ešte je a čo už nie prirodzené a teda pekné? Nehovorím o špecifických kritériách v súťažiach, kde si každý môže stanoviť podmienky aké chce. Píšem o našich denných rozhodnutiach, či niekoho odsúdime ako škaredého. Nič nie je pekné alebo škaredé samo o sebe. Tú nálepku tomu dávame my ľudia. A mali by sme sa vždy zamyslieť nad tým, čo sa do našich hodnotení premieta. Aj strom s hrčou alebo prapodivne rastúcimi konármi, či zapáchajúca rastlina môžu a sú v prírode krásne. Pretože sú súčasťou celku. Väčšieho obrazu.
Hodnotenie vonkajšej krásy iných ľudí nie je niečo, čo máme právo chrliť bez ohľadu na to, či nás o to niekto požiada alebo nie. Sami vidíme ako úboho to v praxi vyzerá keď sa tejto chyby dopúšťajú vysokí štátni úradníci, viď smutne známe označenie ”záchodový pavúk” z úst jedného nášho bývalého premiéra na adresu ničnetušiaceho novinára, ktorý si len robil svoju prácu.
A preto, kto je skutočným aestheholicom, dáva si pozor na hodnotenia zjavu ostatných a rozmýšľa kedy a kde je to vhodné. Zvlášť rodičia by mali byť opatrní pri výchove svojich detí. Známa je štúdia, podľa ktorej negatívne poznámky na vzhľad malých dievčat v rannom veku formujú vnímanie ich sebahodnoty neskôr.
To, čo potrebujeme nie je opovrhnutie nad tým, že niekto zvolil inú mieru estetického prejavovania sa aká sa páči nám, to čo potrebujeme je vzdelávať sa a pochopiť veľa vecí. Len tak môžeme cibriť náš zmysel pre krásu a uvidieť ju aj vo veciach, ktoré sa možno na prvý pohľad javia ako škaredé. Len tak môžeme ovplyvniť, akým smerom sa krása bude uberať. Len tak sa môžeme stať aestheholicmi. Pretože na svet, a teda i na krásu sa vždy dívame cez seba. A tak nám želám, aby sme ju vnímali aj v čase Korony. Je to dôležité.
© ZZ.
Autorka tohto blogu pracuje a tvorí od roku 2020 na voľnej nohe. Aestheholic môžete pravidelným príspevkom podporiť tu.
Ďakujem ♡