Grafický dizajn nepokladá za umenie, je podľa nej o dobrom pozorovaní a dobrom spájaní. Za svoju silnú stránku považuje schopnosť obhájiť si vlastnú prácu. Nedokáže a ani nechce vypnúť svoju hlavu, najlepšie si totiž oddýchne práve keď tvorí. Krehká a silná zároveň, nesmierne zanietená a fotogenická, grafická dizajnérka MIKINA DIMUNOVÁ.

VIZUÁLNE DETSTVO

Vždy si chcela byť grafickou dizajnérkou?

Dlho som ani nevedela, že také povolanie existuje, ale úplne od začiatku som v podstate robila to, čo robím dodnes. Keď teraz sledujem čo robia moje deti, zjavuje sa mi moje detstvo a vravím si, že som vlastne celý život robila toto moje povolanie.

To znamená?

To znamená, že som stále kreovala. Kopírovala som svoje videnie reality do mnou postupne budovaného mikro sveta. Mala som klany bábik. Vyrábala som pre ne všetko, čo som odpozorovala, že funguje v realite. Od dokladov, cez noviny a časopisy až po peniaze. Vlastne som bola už vtedy vydavateľkou aj realizátorkou zároveň, ale ešte som nevedela, že to je predzvesť budúceho zamestnania.

Zachovali sa tie veci? Máš ich odložené?

Niekde by som ich ešte určite našla. Lebo tým, že moja mama tú kreatívu vo mne podporovala odmalička, všetko si nechávala.

Na naozajstnom časopise pre živé „Barbiny“ si pracovala aj nedávno.

Minulý rok som redizajnovala časopis Emma a popri práci na ňom sa mi vynorila živá spomienka na ten môj úplne prvý. Mala som vtedy 8 a urobila niekoľkostranový časopis vo formáte 4x3cm. Obálku som oblepila lepiacou páskou, akože má lamino. Obsahoval moje obľúbené rubriky. Proste doriešený do detailu.

Súvisela vždy tvoja tvorivosť s vizuálnym svetom?

Áno. Bola som vždy vyslovene citlivá na vizuál. Listovala som si napríklad časopis a mala som silnú potrebu do neho zasiahnuť. Veľa z vtedajších novín bolo čiernobielych a živo si pamätám ako som ženám fixkou rúžovala pery, alebo domaľovávala oči.

Existuje nejaký obrázok alebo forma krásy, ktorá sa ťa vizuálne nejako dotkla a akoby ďalej naprogramovala? Že si si povedala, waw, to je ono, takéto niečo chcem aj ja raz robiť, alebo do svojich prác dostať.

Asi sú dva také elementy. Najskôr v tom rannom detstve, to bola ženská krása. Moja babka odoberala všetky módne časopisy, ktoré som prelistovala snáď tisíc krát. Fascinovala ma módna fotografia. Vždy sa mi páčilo také to vysoko elegantné zobrazenie ženy. A už vtedy, v tom detstve mám pocit, som vedela, čo je také to „Áčkové“ a čo je „Béčkové“. A moja mama vtedy pochopila, že toto je zrejme nejaká danosť, ktorú musím rozvíjať. A potom druhá vec. Jedlo. Dodnes spomíname pri varení, či sa pamätám, čo som robila. (smiech)

Čo si robila?

Zobrala som si celý stoh Gazdiniek, takých tých gastro kalendárov, ktoré si moja mama odkladala. Listovala som nimi, mala som príbor, a čo sa mi vizuálne páčilo, to som akože na tom kalendári pomyselne krájala a jedla. A to moja mama dodnes spomína, pretože som bola ako dieťa veľmi zlý jedák. Raz som jej na obrázok z toho kalendára ukázala, že toto mi maminka urob! Boli to šišky. Keď mi ich spravila, povedala som: „Ale mami, to nie je TO!“ A mama, že čo? Čo ti tam chýba?! A tam bola taká, cez šablónu presypaná hviezička z práškového cukru! A mne sa tá HVIEZDIČKA práve na tom páčila! (smiech)

STVORITEĽKA ZNAČIEK

Takže evidentne vizuálny konzument :)Je to zaujímavé, čo hovoríš, trochu to aj mňa vracia do detstva. Spomínam si, ako som mame trucovala, že nepôjdem do škôlky v niečom, k čomu mi neladia náušnice, alebo ako som bola schopná povedať, že ružová ide so sivou, keď sme šili ihelníčky v škole a vyberali na ne látku.. Akurát si asi mala to šťastie, že tvoji rodičia v tom videli nejakú hodnotu, nejakú danosť. A teraz sa tým živíš.

Je super, že robím to, čo som vlastne vždy mala v DNA.. Prešla som ale všetkým možným, vlastne som študovala módu, mala som byť módnou návrhárkou, ale som grafická dizajnérka a robím teraz prienik týchto dvoch odborov.

Ako to vyzerá v praxi?

Ja vlastne vytváram značku. Mnohokrát sú to značky späté s módou. Už to nie je len grafický dizajn. Je to celá idea, vizuálna kultúra. Navrhnem vlastne celý systém správania sa značky na trhu, akoby až nejaký protokol. Podľa potreby presah do módy v podobe rovnošaty, alebo architektúry – v podobe interierových elementov, obal či správanie sa na sociálnych sieťach, kreatívny obsah a targetovanie svojho publika. Samozrejme nerobím to všetko sama, ale kontrolujem to.

Dávajú ti klienti úplnú slobodu?

Som veľmi rada, že mám takých osvietených klientov, čo prídu a povedia, že videli sme predchádzajúce veci, vieme, že to viete robiť, urobte to aj mne a nebudem vám do toho zasahovať. Samozrejme ja sa ich snažím do toho vtiahnuť. Interakcia je veľmi dôležitá obojstranná spätná väzba.

Sen všetkých dizajnérov :)

Hej, to je konečne ten gól, ktorý som dosiahla vo svojom obore.

A ako sa ti to podarilo? Ak by som totiž vychádzala zo seba, že mám napríklad stránku, ale niektoré veci nedokážem samozrejme sama technicky dotiahnuť. Napriek tomu mám vlastný vkus, vlastné videnie, a chcem, aby bol ten finálny produkt mojím dielom. Bojím sa prosto, že by som mala pocit nejakej straty, že časť toho odovzdávam do rúk niekomu inému, teda to nebude vo finále úplne moje.

Tomu úplne rozumiem. Pracujem aj s ľuďmi, ktorí majú svoju silnú predstavu. Myslím, že som veľmi dobrý pozorovateľ. Viem počúvať a okamžite spracovávať zážitok do vizuálnej podoby. Tým pádom aj keď s niekým hovorím raz, dokážem odzrkadliť jeho myšlienky a snažím sa ich dostať niekde ešte ďalej. A keď tí ľudia vidia, že ich myšlienky dokážem rozvíjať, vzniká medzi nami rýchlo dôvera. Nepokladám grafický dizajn za umenie, je to o dobrom pozorovaní a dobrom spájaní. Potrebujem skrátka rôzne vplyvy, aby som tú prácu spravila dobre. Všetko musí mať istú logiku.

Ak raz budem bohatá, tak si zaplatím Mikinu Dimunovú, aby mi urobila kompletný vizuál pre Aestheholic! (smiech)

A nie len vizuál. Harmóniu medzi formou a obsahom. Teším sa, keď najprv vyprovokujem a motivujem klienta, aby vylepšil produkt. Ja mu potom na to lepšie našijem značku, úplne to zmení energiu, ktorá sa v tom zrazu zrodí.

NEVA. NEHERA. SKVOST.

Asi tam bude nejaké prepojenie Mikina, aj preto som ťa oslovila, že sa mi páčia značky ako Nehera, Neva... Okrem toho, že ide o kvalitné produkty, veľmi sa ma dotýka práve ich vizuál. Zakaždým je tam jemnosť, neha, nostalgia, sú čímsi poetické, je za nimi nejaký príbeh, sofistikovanosť, a to je to, čo oslovuje i mňa. Ako si vyberáš produkty, ktorým budeš vytvárať ich príbeh, ich značku?

Sú to všetko také životné náhody, ktoré sa dejú. Veľmi veľa vecí ma osloví, ale ja nie som ten typ, čo má guráž prísť, že chcem pre vás robiť. A zrazu to ten život zariadi. Pri Nehere to bolo inak, najprv vznikla identita značky. Vygenerovala som ju pocitovo z esencie jej historického pozadia a ľudí, ktorí stáli za ňou, ich podnetov a môjho úsudku, ako by mala vyzerať luxusná značka. Dnes Nehera produkuje módu, ktorá akoby bola na mňa šitá a to umocňuje moj dobrý pocit z tejto spolupráce. Úplne si ju viem predstaviť nosiť.

Nie si sama :)

Páči sa tým správnym ľuďom :) Som rada, že Nehera sa nebojí byť progresívna. Ale stále sa zamýšľam nad tým, ako je to celé možné, že ku mne chodia takí ľudia, že mne sa páčia oni a ja im! Že je tam tá energia.

Asi to, čo vyžaruješ, to si pritiahneš.

Zrejme.

A Neva? Prišla až keď si už mala deti?

Áno, bolo to po druhej materskej keď som nemala do čoho pichnúť. Taký ten stav, keď vás ľudia ľutujú, že ježišmária dve malé deti, krátko po sebe, nezaťažujme ju, lebo by sme ju tým zabili. (smiech) V tom čase prišla za mnou moja budúca klientka, Zuzka Spustová. Absolútna strela! Totálne ma prevalcovala ideami! Povedala mi o všetkom, čo ju vizuálne stimuluje. Čo vec, to „match“! a už len preto aký mala „drajv“ som si povedala, že s ňou musím ísť do akéhokoľvek projektu! Bol to pre mňa, po tej materskej, jeden veľký budíček. (smiech)

Ako sa to prejavilo na značke?

Absolútne. Vkusovo sme si totiž úplne sadli a veľmi sme si to užívali. Potom to už vlastne išlo celé samo, a dodnes to ide samo. Je to tímová práca. Ona je výborný marketér, má veľmi vycibrený vkus, takže je to pre mňa klient, ktorý ma veľa učí. Nie je to len niekto, komu ja dávam svoje podnety, ale funguje medzi nami perfektná výmena.

O čom je Neva?

Neva je "true story". Zuzka žije aj s manželom v Osle a po dvoj-materskej zacítila potrebu sa realizovať. Prišla s ideou detských šperkov. Okamžite ma to zaujalo, lebo taktiež som nad niečím podobným dlho rozmýšlala. Zuzka prišla s tým, že nevie nájsť šperk, ktorý by sa dal kúpiť deťom k nejakým ich výročiam, na narodeniny, na krstiny a podobne. Mala celkom konkrétnu predstavu, mala veľmi dobré zhrnuté svoje myšlienky ako by mala značka vyzerať, čo by mala zosobňovať. Mne sa to okamžite vizualizovalo, opísala som jej moju predstavu, ako to bude vyzerať. Reagovala váhavo. Mňa to ale neodradilo a tak som to dala na papier presne v tej podobe, ako sa mi to v hlave zobrazilo, keď mi prvý krát povedala názov značky. Keď potom uvidela prvé nástrely, skoro sa rozplakala. A v takom súzvuku to medzi nami funguje dodnes.

Je Neva finálny produkt, ktorému sa darí alebo sa ešte stále mení a dopĺňajú sa veci?

Neva vznikla pred niečo vyše rokom a stále ten projekt dopĺňame. Teraz napríklad trochu „fejsliftujeme“ obalový dizajn. Ten dostal nejaký svoj prvotný charakter, ale potrebytrhu nás vedú k tomu, že musíme robiť úpravy.

foto: súkromný archív MD, Mikina nosí Neheru, Nevu i Skvost — *foto: súkromný archív MD, Mikina nosí Neheru, Nevu i Skvost*

Ďalšou značkou, ktorú si si vybrala je Skvost. Tiež ide o šperk, v tomto prípade brošne, ako vznikla táto spolupráca?

Lucia Šimončičová je dizajnérka, ktorú som poznala už skôr. Keď začala robiť brošne rýchlo som sa o tom dozvedela. Povedala som si, že má výnimočný produkt, technicky skvele prevedený s rozvíjateľným konceptom. Jednoducho, že má určite miesto na tomto svete. Potom som ju stretla na Urban Markete a videla ako jej značka funguje pri predaji. A zrazu som presne videla, že takýto šperk musí byť ukázaný a predávaný celkom inak. A ona súhlasila.

A tak sa z brošne, ktorú by som si pôvodne mohla kúpiť len na nejakom hipsterskom trhoviskustal luxusný kúsok…

Milujem trhoviská, ale pri Luciinom produkte som zrazu mala pocit, ze tento typ prezentácie dehonestuje jej produkt. Zadefinovala som ho ako luxusnú bižutériu. Nie sú to síce materiály na úrovni diamantov, ale vo svojej kategórii používa najkvalitnejšie elementy. Preto prišla potreba zvoliť iný princíp, ako to vôbec ukázať. Takže sme vymysleli koncept ‘Boudoir Noir‘, ktorý bude cestovať po svete. Kreatívne výstupy značky budujeme pod definíciou ‚contemporary vintage‘. Takže pre nás veľmi živná pôda rozvíjať a interpretovať toto slovné spojenie.

Je niečo, čo by si si nikdy nevybrala? Trebárs, že by si nevedela vdýchnuť identitu vínu, alebo motorovej kosačke? Alebo nemáš bariéry?

Aj kosačke, aj vínu, aj praciemu prášku. (smiech) Ale samozrejme, že radšej si vyberám niečo, čo má takú, takú...

Poetiku..?

Presne. Také niečo nadštandardné, kde sa dajú myšlienky vypovedať abstraktne, v metaforách, podobenstvách, apropriáciách. To je najviac. To mi robí radosť, keď sa to naozaj podarí a funguje to, ľudia reagujú, správne môj zámer interpretujú a nepotrebujú vysvetlivky. Vtedy sa stáva vizuálna komunikácia umením.

AKADEMICKÝ ZÁKLAD

Študovala si na VŠVU, dala ti niečo?

Samozrejme. VŠVU je škola, ktorej podľa mňa niet páru. Prišla som do kontaktu aj s inými školami, západoeurópskymi a nemala som pocit takého toho „školenia myslenia“. Väčšinou sa na tých školách tie decká hrajú, majú samozrejme veľa príležitostí sa zapojiť do fantastických projektov v praxi, sú technicky vybavenejší, fungujú tam reálne prepojenia na trh práce. U nás je to značne teoretické, ale tých 6 rokov, čo vás pedagóg núti nad všetkým sa zamyslieť, vyanalyzovať a pripraviť sa na danú tému, tak s tým som sa stretla len na VŠVU. Možno niekto také to akademické, mysliteľské zaznáva, akurát v mojom živote to zohralo veľkú úlohu. Kde inde by som k tomu prišla? Na VŠVU ma naozaj naučili rozmýšať a obracať veci z každej strany. Kým začnem robiť, tá idea musí byť rozvinutá a konzistentná zároveň. Dodnes som tým naprogramovaná!

Je to aj to, čo ty sama hodnotíš na iných formách umenia, to za tým, čo dokážeš oceniť aj u iných?

Každopádne. Umeniu dáva hodnotu myšlienka. Keď je niečo domyslené a ponúka to ďalšie paralely je to samozrejme oveľa hodnotnejšie, ako len vizuálne pekné, ale prázdne umenie, odzrkadluje genialitu zmýšľania autora. Fascinujúcim protipólom sú naopak veci, ktoré sú „len“ remeselne dokonale urobené, úplne odbremenené od myšlienky. A potom zas abstrakcie, ktoré môžu byť mainstremovým publikom vyhodnotené ako „čarbanice”, ale umelec má taký rukopis, že ja ako človek, ktorý maľuje, taký ťah štetca nedokážem napodobniť. Idea nemusí byť odčítateľná, ale taká maľba dáva emóciuv tom ťahu, kompozícii. Veľa krát znázorňuje autorovo prežívanie.

Čo konkrétne?

Najviac milujem figuratívne veci, ale figuratívne v abstraktnom zmysle. Najnovšie zbieram všemožné rozmazané tváre. Cítiť, že je to tvár, ale pod rúškom akejsi záhady. Človek má z toho pocit, že tá tvár skrýva nejaké tajomstvo, zrkadlí rozpoloženie umelca, alebo vzťah k zobrazovanému. Mám rada také temné veci, ktoré sú ale ukryté za relatívne žiarivými farbami. Milujem telové farby, ktoré sú v rôznych odtieňoch nanášané na plátno, milujem v umení telesnosť. To milujem, to by som si vešala všade. (smiech)

Ako si sa dostala do Paríža?

Všetko sa začalo tak prapovrchne. (smiech) Bola som v Ženeve, na Erazmus - stáži a tam som stretla samých Francúzov. Veľa som sa s nimi rozprávala. Ako cudzinku, ktorá tam bola v podstate na jeden semester ma veľmi pekne integrovali. Veľa som sa po Ženeve prechádzala a ten materiálny luxus je tam všadeprítomný. Je to mesto biznismenov, hodiniek. Hodinky sú všade. Vykladané diamantami, zlaté, super dizajnérske, všelijaké. A ja som si povedala, že ako spomienku na esenciu tohto mesta si musím domov nejaké priniesť. Začala som teda podrobne študovať všetky tie značky, všetky obchody, a tak nejako som do toho celého pomaly prenikla. A povedala som si waw, tak toto je úplne iný svet!

A hodinky?

Našla som jedny také super špeciálne, firma, ktorá ich vyrábala už ani neexistuje. Vždy keď mi v nich nejaký hodinár vymieňa baterku, tak vzdychne, že aký krásny kus. (smiech)

Takže ti k Parížu pomohla Ženeva?

Áno. Vďaka ženevským spolužiakom som sa dostala aj do Paríža. Len tak, na návštevu. A tam som pochopila, že to je miesto, kde by som ja mala byť. Síce som sa vrátila na Slovensko, začala som tu doktorandské štúdium, ktoré ma síce bavilo, ale v polovici som si povedala, že potrebujem robiť niečo úplne iné. Takže keď mi kamarátka, ktorá tam študovala povedala, že od školy dostala na rok obrovský 7 izbový byt, v ktorom bývala ešte s dvoma študentkami, a že môžem prísť kedy chcem a na koľko chcem, vedela som, že je to jedinečná príležitosť si to tam ísť vyskúšať.

Čo si sa tam naučila?

Dennodenne som chodila cez celý Paríž pešo domov a nasávala celý ten dokonale urobený „retailový“ život, kvôli ktorému tam chodí celý svet.

Čerpáš z toho aj dnes?

Úplne. Dokážem presne pomenovať referencie, dokážem klienta hneď zaradiť, dať do kontextu. Vychádzam teda z reálnych faktov a stereotypov, nie je to niečo, čo som si vycucala z prsta. Nie je to o tom, že by som niečo kopírovala, ale pri našej práci je úplne nutné vsadiť veci do kontextu, a na tom základe pridať tomu ďalšiu kreatívu, aby to bolo iné. Ale tej kreativite vždy predchádza dôsledná analýza.

Je to ako keď sa pozeráme na prierez dejinami umenia? Že vidíme ako niečo stavia na predošlom základe, ale zároveň prichádza aj s novými prvkami?

Presne.

PSYCHIKA UMELCA

Z toho čo si hovorila vyzeráš ako človek, ktorý sa pomerne dobre pozná, a keď v sebe vytuší nejaký impulz na zmenu, ide a zrealizuje ju. Nikdy si nemala strach?

Nie. Teraz, keď už mám deti, tak cítim strach, ale pred tým nikdy a z ničoho. Od začiatku na VŠ som bola akási prišelkyňa. Zo stredného Slovenska som prišla do Bratislavy. A hneď ako som pochopila, že budem robiť grafický dizajn, čo bolo vlastne hneď v prvom ročníku, tak mi môj kolega, ktorý robil knižky povedal, že nestíha a potrebuje pomoc. A tak som sa úplne na začiatku ocitla vo vydavateľstve a netušila som ako sa to robí. Oni sa ma opýtali, viete robiť knižné obálky? A ja som povedala áno, a učila som sa to v procese.

Je to teda niečo v tvojej povahe.

Keď niekto niečo odo mňa chce, a ja mu môžem pomocť, nepoviem nie. A keď neviem ako by som to spravila, vždy sa snažím na to prísť. Počas mojich projektov sa vždy veľa učím.

Znieš veľmi sebavedomo.

Ja sa nepovažujem najlepšiu, som naopak dosť sebakritická. To, čo som dosiahla podľa mňa pozostáva z toho, že je tam vyvážená danosť urobiť dobrý dizajn a obhájiť si ho pred publikom. Práve schopnosť obhájiť sa, je moja veľmi silná stránka. To je niečo prečo mám dobré projekty, lebo klient ma takpovediac neprevalcuje svojimi argumentami, čo sa veľa dizajnérom stáva.

Že sú na konci procesu nespokojní s ich vecami?

Že si svoju prácu nezaradia do portfólia, lebo hovoria, že sú iba predĺženou rukou klienta. Toto ja nemám. Vždy som schopná to klientovi tak vyargumentovať, že nemá dôvod povedať, že to chce inak.

Nikdy nepochybuje?

Nepochybuje. Lebo je to absolútne postavené na pevných pilieroch. Tak sa snažím robiť dizajn, to je kľúčové.

Teraz si v tomto taká spokojná, ukotvená, znieš sebavedomo a spokojne. Je niečo, do čoho by si sa ešte chcela pustiť?

Milión vecí. (smiech) Keď pred manželom fantazírujem, čo všetko by som ešte chcela začať a kúpim si na to aj potrebné vybavenie typu „zubná vŕtačka. Lebo sa chcem naučiť robiť tie vypichované kraslice a mám na to asi mesiac pred Veľkou Nocou...môj muž sa na tom strašne smeje a hovorí, že ja absolútne nemám pojem času a priestoru, že si vôbec neuvedomujem, kam siahajú moje sily. (smiech)

To znie ako by si bola konštantne stimulovaná, čo je asi dobre, opak by bol asi umelecká smrť nie? (smiech)

Necítim sa ako vyhasnutá, to rozhodne nie, chvalabohu. Boli aj také stavy. Nemôžem povedať, že od začiatku je to konštantne takto. Aj mňa kedysi klienti udupali. To je vec, ktorú sa človek učí. Nie vždy som si bola taká istá vecami ako som dnes. To sú skúsenosti. Preto sa dnes cítim tak nebojácne pokiaľ ide o nové výzvy.

Je to práve ten grafický dizajn, k čomu sa stále vraciaš aj popri iných projektoch, prečo?

Je to to, čo viem podľa mňa robiť najlepšie. Od všetkého, kde som cítila, že v tom nemôžem byť najlepšia, som odišla. V grafickom dizajne sa snažím dostať do pocitu, že som fakt dobrá. Samozrejme mám neustále pochybnosti, a nemyslím si, že som ešte dostatočne dobrá, ale jedného dňa si chcem povedať, že som dobrá! (smiech)

TVORIVÁ ENERGIA, ENERGIA MESTA

Registruješ asi tiež závan hipsterizmu, ktorý do Bratislavy aj do iných slovenských miest priniesol veľa dobrého, rozšíril obzory, za čo sme vďační. Spolu s tým sa ale akoby stráca schopnosť rozlíšiť plevel od zŕn. Kaviarne sa podobajú ako vajce vajcu, mnohí majú pocit, že stačí ak do priestoru nametajú nepohodlné kovové dereše, na ktorých sa vôbec nedá sedieť, namiesto stolov cievky, a cool „dizajnový“ priestor je na svete. To isté obchodíky, kde vedľa seba nájdeš trhoviskové Béčkové produkty a možno pár Áčkových, ktoré vytŕčajú. Je podľa teba úlohou mesta segregovať kvalitu a dávať jej jednoznačný „štempel“? Ako to vidíš?

Na Slovensku je problém, že keď niečo zafunguje, tak sa to zopakuje tisíckrát. (smiech) Ja absolútne milujem trhoviská a akékoľvek hipsterské aktivity, festivaly, design shopy atď. Škoda, že nestíham byť všade pečená - varená, ale som strašne rada, že to tu je a Bratislava sa vybrala týmto smerom. Druhá vec je, že všetky značky takéhoto charakteru vyzerajú akoby ich jedna mater mala. Ale asi je to v poriadku. Postupne sa to stáva bratislavským folklórom a definuje to sociálnu povahu mesta. Páči sa mi, keď to nie je len o vizuálnom trendy zadefinovaní, ale keď takéto prevádzky odzrkadľujú osobu, ktorá za tým stojí, keď to nie je urobené na kalkul. Páči sa mi na tom aj to, že zo všetkých tých nešťastných vyštudovaných právnikov a ekonómov sú zrazu ľudia, ktorí robia na svojich osobných projektoch, ktoré ich napĺňajú a dávajú nám spotrebiteľom cez to príjemnú emóciu. Druhá vec je, že sme malý trh, nie je tu až toľko možností a tak sa veci opakujú. V tejto situácii nemožno, podľa mňa, nikomu nič vyčítať.

Cestovala si, videla si veľa miest, ktoré bratislavské sú tvoje obľúbené a nejako ťa stimulujú? Existujú také?

To je ťažká otázka. Musím povedať, síce veľmi nerada, ale nemám tu miesta kde by som systematicky rada chodila. Skôr sa zdržiavam v mojej bublinke – domácom prostredí. Asi je to hlavne tým, že mám malé deti. Možno sa to raz zmení. Mám obľúbenú ulicu, Grösslingovu, tou sa rada prejdem a vypijem si čaj U Kubistu, idem k Pánovi Medvedíkovi kúpiť hračky, ale málokedy sa stáva, že si mám čas naozaj užiť mesto.

Si ako taký slimák, že máš ten “dom” stále so sebou, vo vlastnej hlave a nepotrebuješ to nasať.

Zatiaľ áno, ale dúfam, že to raz bude tak, ako keď som išla nasať energiu mesta v Ženeve alebo v Paríži. Chýba mi taká to, zároveň postrádam takú väčšiu všehochuť. Smutno mi je, keď sa tu ničia veci, ktoré nám majú pripomínať históriu a vznikajú instantné, bez duše.

Ale tým prameňom si si aj tak sama. Neznamená to že, nemám Paríž, neviem tvoriť.

To nie, ja si viem nájsť inšpiráciu aj v banalitách.

Je niečo, na čo by si si chcela nájsť viac času?

Chcem viac maľovať. Začala som s deťmi a chcela by som konečne robiť, čo sa mi páči. Maľbu milujem, ale odkedy robím dizajn, aj keď si niektoré veci predkresľujem ručne, väčšinou sedím stále za počítačom. Potrebujem prejaviť viac vlastnú poetiku, aby som ňou mohla obklopiť svoju rodinu.

Mikina DIMUNOVÁ

Narodila sa v roku 1982 v Prievidzi učiteľke výtvarnej výchovy a inžinierovi, vedcovi v obore výbušniny. Má sestru, filmárku - dokumentaristku, ktorá sa venuje autorským témam. Po absolvovaní štúdia na VŠVU strávila štyri roky v Paríži. To formovalo súčasný charakter jej profesionálnej tvorby. Už popri štúdiu na vysokej škole zrealizovala viac než 100 titulov knižných obálok, venovala sa divadelným vizuálom a vytvorila niekoľko desiatok vizuálnych identít. Medzi realizácie posledných rokov patria (už spomínané trio) Nehera, Neva, Skvost, Marcel Holubec W., Slávica, Pán Medvedík, časopis Emma, Divadlo vo Veži Maroša Kramára, Mr. FlapJack a mnoho ďalších.

Ako väčšina umelcov, aj Mikina má rozhovory rada, pretože jej samej pomáhajú nájsť odpovede na mnohé dôležité témy. Dokázala by som sa s ňou zhovárať hodiny, keďže aktívne počúva a pre svoju prácu je neuveriteľne zanietená. A keď rozhovor plynie v d… — *Ako väčšina umelcov, aj Mikina má rozhovory rada, pretože jej samej pomáhajú nájsť* *odpovede na mnohé dôležité témy. Dokázala by som sa s ňou zhovárať hodiny, keďže* *aktívne počúva a pre svoju prácu je neuveriteľne zanietená. A keď rozhovor plynie* *v dobrej energii, ľahko sa stane, že vám ani len nenapadne spýtať sa takú triviálnu vec* *akou je príbeh za menom „Mikina“. Preto po ňom ani nepátram, lebo to vlastne popri* *tých ostatných skvelých veciach, ktoré robí, vôbec nie je dôležité. Mikina je jednoducho* *Mikina, a basta. V prepise rozhovoru preštylizovala M.D. asi 70% svojich vyjadrení, obsah ale zostal zachovaný. A potom, že kto je tu puntičkár :)*

3) Grafická dizajnérka Mikina Dimunová