4) Výtvarník Ašot Haas
Nemá rád škatuľkovanie a nevydrží dlho pri jednom materiále. O to radšej experimentuje a skúša nové technológie. Svoje diela sa snaží očistiť od všetkého nadbytočného, aby čo najjasnejšie komunikovali presnú myšlienku. Tešil by sa, keby sa pri pohľade na ne ľudia zamysleli a každý deň v nich našli niečo nové. Výtvarník optimista s telom zápasníka a dušou umelca, AŠOT HAAS.
foto: Jakub Hauskrecht
UMELCOM NA SLOVENSKU
Sleduješ aktuálne politické dianie? Čo na to hovoríš?
Zaujímať sa zaujímam, ale nerád sa k tomu vyjadrujem. Mám na to svoj subjektívny názor, ale či to sledujem na správnych miestach je dnes asi komplikované zistiť. Pevne verím, že zdravý rozum zvíťazí. A aj keď aktuálne to vyzerá na nejaké klamstvá a podvody, verím, že isté veci sa včas stopnú a vyriešia.
Potrebuješ ty ako umelec fungujúci štát na to, aby si mohol tvoriť?
Výtvarník, alebo každý, kto pracuje s citovými hodnotami, či je to herec, hudobník, potrebuje istú voľnosť, slobodu prejavu. Umenie v podstate odzrkadľuje danú situáciu a dobu, v akej sa nachádzame. Rôzne negatívne aj politické situácie sú pre umenie skôr výzvou. A nie len pre výtvarné umenie.
Vieš si predstaviť, že by si musel tvoriť do šuflíka alebo tajne? Že by si nemohol organizovať výstavy?
Z jednej strany aj do šuflíka robím. Sú to projekty, ktoré čakajú na svoju realizáciu vzhľadom k časovej tiesni alebo technologický vývoj, prípadne materiálové dostupnosti. Ak sa pýtaš na situáciu, ktorá tu už raz bola vrámci tvorenia do šuflíka, neviem si to predstaviť. Nefungoval som v tom období. Určite to bolo veľmi komplikované a namáhavé. Čo viem určite, alebo si aspoň teraz myslím, že viem je, že by som neskĺzol do pozície režimovej tvorby, nejakého diktátu, kánonu a určite by som bojoval. Neviem, či by som „prchol“, aj keď je to jednoduchšie a samozrejme lákavejšie.
Je ti v tomto smere sympatická napríklad tvorba Ai Weiweia?
To je ten príklad postoja, ktorý som spomínal. Je to isté site specific v jeho tvorbe, ktoré poukazuje na danú aktuálnu situáciu, v akej sa nachádza buď on sám, alebo naša spoločnosť. Určite je fajn, že sú na svete ľudia ako on, škoda, že ich je málo. U súčasných výtvarníkov na Slovensku nie je v tomto až taká priebojnosť. Pri tom je ale dôležitá zrozumiteľnosť a čitateľnosť diela, nielen jeho myšlienka. Poukázať silným gestom, ale jasne. Nerobiť to pre kurátorov, ale obyčajných ľudí. Napríklad pre ľudí, ktorí išli voliť tých, ktorých išli voliť.
foto: Branislav Grebečí
Rozmýšľaš rovnako aj nad svojou tvorbou?
Moje veci sú špecifické v tom, že nepoukazujú na politickú situáciu. To je vlastne podmienka mojej tvorby. Chcem fungovať v istej myšlienkovej čistote, až v akejsi meditačnej pozícii, kde rozoberám veci, ktoré bežne ľudským okom nevidieť. Teda skôr myšlienky, alebo pozície, nejaké dynamiky, posun energií, magnetických alebo zvukových rezonancií.
Vychádza ti v tomto Slovensko v ústrety? Dokážeš tu zohnať všetko, čo k tvorbe potrebuješ? Všetok materiál?
Všetko sa dá. Sme malá krajina a dopyt je slabší. Ja sa snažím jednak pracovať s materiálmi, ktoré sú dostupné, ale darí sa mi pomaličky prenikať aj do zahraničia. A veľa vecí si dovážam. Sklo mám napríklad priamo z Číny, alebo Ameriky, prípadne z Čiech, lebo ho tam robia najkvalitnejšie.
Takže si živým dôkazom toho, že sa to dá.
Áno dá. Je to starosť, ale dá. Skôr je potom problém, aby to niekto celé zaplatil a kúpil, keď to už človek zrealizuje. (smiech)
Čo by si poradil mladým začínajúcim výtvarníkom, ktorí by raz možno chceli, čo máš ty? Uživiť sa umením na Slovensku, vystavovať, experimentovať.
Myslím, že je to celé o energii. Samozrejme, že aj talent je podstatný, ale ten talent potrebuje nejaký motor. Je lepšie mať päť percent talentu a deväťdesiatpäť percent energie, ako mám napríklad ja. (smiech) Najmä je dôležité vytrvať, robiť, a to ovocie príde.
A keby si mal syna, čo by to chcel robiť, čo by si mu poradil?
Asi mu to zakážem. (smiech) Ale nie, neviem, asi by som ho nechcel ovplyvňovať, ale uvidím, až ho budem mať.
A.H., all for one one for all
Z MOSKVY DO BRATISLAVY
Narodil si sa v Moskve, ale ešte ako dieťa si prišiel do Bratislavy. Aké bolo pre teba zvykať si tu?
Tri dni po príchode som nastúpil na základnú školu a vôbec som nevedel po slovensky. Bolo to dosť dynamické. (smiech) Keďže to boli roky 88/89 Rusov tu veľmi nemali v láske, čiže som to aj pociťoval. Nielen od spolužiakov, ale aj od učiteľov. Ale musím povedať, že som bol aj dosť hyperaktívne dieťa. Prvé tri ročníky som asi aj preto absolvoval každý v inej škole.
A kedy sa u teba prejavili umelecké vlohy?
Celá moja rodina zo strany môjho otca sú výtvarníci, aj zo strany mojej maminy. Môj dedo bol veľký sochár v Moskve, prababka architektka, teta maliarka, druhá teta architektka...
...takže umelecké prostredie...
...z ktorého som sa ale nachvíľku vytrhol, tým, že sme sa presťahovali. Vrámci mojej hyperaktivity sa to riešilo športovou školou. Odišiel som na osemročné športové gymnázium, kde som....neviem, či to nazvať, že študoval...(smiech)
...povedzme, že si študoval pohyb..
..hej, grécko-rímske zápasenie. A keď som si neskôr vyberal strednú školu, vôbec som nevedel, ktorou cestou sa vydám. V tom čase som odcestoval do Moskvy a v prostredí tamojších ateliérov mojich príbuzných som nejaké veci pochopil. Zrazu žiarovka zasvietila a skúsil som to.
Až si sa ocitol na VŠVU.
A moje hľadanie pokračovalo aj tam. Striedal som rôzne ateliére.
Vnímaš hľadanie ako ústrednú hnaciu silu v tvojom živote?
Asi áno. Začalo to zmenou prostredia. Presťahovanie, hľadanie novej rodiny, potom škola, ktorá ma úplne nenapĺňala, hľadal som, čo by som mohol robiť. Na strednej škole som sa venoval sochárčine ako kamenosochár, čo mi tiež nie príliš sedelo, potom na výške priemyselný dizajn. Tam to pre mňa zasa bolo veľmi striktné.
V čom?
Bola tam síce istá možnosť uletieť si, ale vždy zároveň aj dôraz na funkčnosť. Že nestačí, aby to len vyzeralo, ale musí to aj fungovať. To ma veľmi zväzovalo. Chcel som, aby sa na tú vec dalo inak pozerať iný deň.
foto: Branislav Grebečí
Ako si sa ďalej vyvíjal?
Začali ma inšpirovať rôzne technológie, fungovanie rôznych softvérov. Prešiel som na transport dizajn. Tam som sa veľmi zdokonalil vrámci chápania technológií. Potom som prestúpil na sklo, ktoré som robil viacmenej spolu so sochou.
Takže všetko sa ti v konečnom dôsledku na niečo zišlo?
Myslím, že áno, ale stále je to o nejakom hľadaní. Stále hľadám ako medzi sebou prepojiť jednotlivé technológie. A doteraz skúsenosti z jednotlivých ateliérov využívam. Doteraz sa viem pozrieť na myšlienku z rôznych uhlov a aj samotná jej fyzická realizácia je potom možná z rôznych strán.
Vždy si vedel, že chceš robiť všetko možné?
Nemám rád škatuľkovanie a neviem dlho zostať pri jednom materiále, myšlienke, alebo spôsobe realizácie. Pri každom mojom diele sa snažím eliminovať všetko, čo tam nemá byť. Snažím sa vždy o čo najzrozumiteľnejšiu vec, ktorá komunikuje čisto a ide priamo k jadru myšlienky, ktorú chcem znázorniť. A to sa nedá urobiť tak, že ideš do práce a odrobíš si osem hodín. Je to o istej meditácii a fungovaní s tým materiálom. A do istej miery to aj vyčerpáva.
Čo chceš svojimi dielami komunikovať, že si vládca nad materiálom?
(smiech) To čo mňa baví je site specific. Vec pre dané miesto, danú situáciu. To, že istým spôsobom študujem aj to miesto, aj tých ľudí a do istej miery ich potom aj ovplyvňujem. To ma na tom najviac baví. Vniesť do pohľadu ľudí novú emóciu, nový kód, nový pohľad na skutočnosť.
Ako vlastne tvoju tvorbu vnímajú v Moskve?
Ja sa tej Moskvy stále nejako stránim, ani neviem prečo. Mám aj nejaké pozvania, návrhy od galérií na zastupovanie, ale neviem. Vždy keď tam idem, tak si nepamätám keď odchádzam (smiech). Mám tam veľkú rodinu, sesternice, bratrancov. Najradšej sa s nimi zašijem na chate, asi stopäťdesiat kilometrov od Moskvy, v stepi, potrebuješ špeciálne auto, aby si sa tam dostala cez rieku. Veľmi rád tam chodievam.
UMENIE – TECHNOLÓGIA – KRÁSA
Prečo je dôležité umenie?
Aby sme zostali ľuďmi. Inak by zavládol robotizmus a jednotvárnosť.
Kde je hranica medzi umením a technológiou?
V tom, čomu sa venujem ja je hranica veľmi tenká. Technológia, s ktorou pracujem má veľmi blízko ku kybernetike a dizajnu, a často mi samotné kybernetické výtvory pomáhajú realizovať ďalšie veci. Ako napríklad digitálny štetec, alebo digitálna ruka.
Čo je prvé, myšlienka alebo technológia?
Je to zakaždým individuálne, ale myslím, že myšlienka je prvoradá. Samotné konkretizovanie problému a následne jeho riešenie.
foto: Branislav Grebečí
Keď sa pozriem na tvoje veci zíde mi na um modernosť, luxus, precíznosť, víťazstvo nad materiálom, ale aj neha, či maskulinita. Čo by si chcel, aby ľuďom komunikovali?
Každý deň by mohli prinášať niečo nové. Snažím sa vniesť do nich pozitivitu. Aby ľuďom dobíjali baterky, prípadne ich nútili sa na danú realitu pozrieť z iného uhla. A pritom silnú myšlienku, ktorá ale zároveň odráža jednoduchosť v samotnom žití.
Často pracuješ s momentom opakovania, za tvojimi vecami je matematika. Máš ju rád?
Prekvapuje ma. Keď prečítam nejakú teóriu, starú niekoľko sto rokov, alebo aj knihu o nejakej novej, krásne si pri tom uletím a môžem sa zamyslieť nad týmto svetom. Som rád, že ma spomaľuje.
Pri diele I love Moiré si vyslovene použil motív chyby. Jednoduchým opakovaním nedokonalosti vzniklo potom aj tak niečo krásne.
Sklo je jediný materiál, ktorý ponúka akoby dejstvo v sebe samom. Čo sa týka Moiré práve chybou som sa snažil znázorniť štvrtú dimenziu, čo je vlastne zrkadlenie objektu v objekte samom. Keď je táto chyba, toto moiré ukladané na seba presne, v nejakom pixeli, nejakom rozostupe, vznikne to zmnoženie tvaru v tvare.
Keď povieš, že je niečo v umení krásne, aké to má vlastnosti?
Je to pochopiteľné. A ešte vtedy keď dostanem od toho diela nejakú facku, že preber sa! Mám rád keď tomu rozumiem, je to polopatistické a hovorí to o niečom, alebo keď ma to dojme samotným svojím stvorením.
Čo ťa zvykne dojať?
Prevedenie ma baví. Keď vidím, že dal niekto do toho šialenú energiu, aby to urobil. Prípadne úplný kontrast v jednoduchosti, v nápade a jeho zrealizovaní.
Sám sa venuješ súčasnému prevedeniu, využívaš najnovšie technológie, vieš oceniť aj diela starých majstrov?
Samozrejme. Vtedy v tej dobe keď tvorili síce nemali internet a takú dynamiku vývoja, také technológie, napriek tomu v ich dielach stále niečo nové objavujeme. A to je to, o čom hovorím. Človek vtedy sa vedel sústrediť, dokázal komunikovať s prírodou, plátnom, a najmä človek s človekom. Dnes vidíš nejakú vec, osloví ťa, ale skôr než si uvedomíš, čo ťa na nej oslovilo už vidíš ďalšiu, a ďalšiu.
Takže sme presýtení?
No rozhodne je tých vnemov veľa. Aj technológií. A tie nás môžu degenerovať. Ako napríklad mňa môj cúvací senzor, ktorý mám v aute. (smiech) Niekedy je to plus, lebo vďaka technológiám máme napríklad viac času. Otázka je, na čo ho my ľudia využívame. Či sa ako ľudia zamýšľame nad sebou.
NEDBALKA – DIAMANTY – EXPERIMENTY
Jednou z tvojich úžasných prác, ktoré môžeme obdivovať všetci je aj centrálny architektonický priestor v bratislavskej Galérii Nedbalka. Ako si sa k tomu dostal?
Súťažou, ktorú Nedbalka vypísala a ja som ju vyhral. S mojou realizáciou v Nedbalke je to ale zaujímavé, lebo som ju paradoxne mohol spraviť kvôli pravidlám BOZP, ktoré u nás platia. (smiech)
Ako to?
Vo svete fungujú priestory, ktoré absolútne nepotrebujú zatvárať alebo preskliť prízemie. Taký Guggenheim napríklad. Žiaľbohu, alebo teda pre mňa chvalabohu, vďaka našim požiarnym pravidlám, vypísala Nedbalka na zatvorenie ich prízemia súťaž. Keďže to už mali otvorené, nechceli to nechať zabetónovať, ale niečo tam navrhnúť.
Hurá!
Hej. Mňa strašne fascinovali tie otvory vrámci perspektívy. Tento môj vizuálny kód násobenia je z mojej staršej tvorby. Teda z 2D plochy dosiahnuť nejaký 3D vizuálny priestor. Tento istý kód som použil aj v návrhu. Chcel som zdôrazniť tú výšku a perspektívu. Tú nekonečnosť. Nielen budovy, ale aj samotného umenia, ktoré Nedbalka prezentuje. Nakoniec sme to realizovali a sú tam použité okolo štyri tony skla. Už neviem presne, ale šialené množstvo.
Vyrábalo sa tu?
Niektoré komponenty prišli z Nemecka, niektoré z Čiech. Má to všetky možné certifikáty, je to protipožiarne, dá sa po tom chodiť a ...
... a ešte je to aj krásne!
Ďakujem pekne :)
Jedným z tvojich posledných sklenených projektov sú diamanty. Tiež si ich najskôr študoval ako materiál?
Áno. Vždy keď idem do nejakého projektu, ktorý viem, že si bude vyžadovať čas a financie, musím isté veci pochopiť, aby som sa vyhol chybám.
Diamond / Unique 1/1, 24-karátové zlato, optické sklo, 15 x 15 x 5 cm
Prečo diamanty?
Chcel som povýšiť klasické optické sklo do tak trocha inej dimenzie. A veľmi podobný materiál ku sklu v tomto smere je práve diamant. Z hora vlastne vidíš akoby strdcia a zo spodu šípy. Odtiaľ je aj tá metaforická teória, že šíp pretne srdce a ty sa zaľúbiš (smiech)
Fakt?
Áno. Týka sa to najmä originálneho brusu, ktorý v roku 1919 vypočítal Marcel Tolkowsky. 57 brusov. 33 a 24. Tých typov výbrusov je samozrejme mnoho, ale to sú len také „blikačky“. Ale toto tu sa týka schopnosti odrazu. Svetlo sa poodráža po všetkých tých 57-mich plochách, na ktoré dopadá a výjde von tým istým smerom. Prerátanie takejto veci je šialene ťažké.
A ako si to použil pri svojich diamantoch?
Ja som to sklo nebrúsil podľa toho tvaru, ale tie odrazy som skenoval. Skeny som potom pretransformoval do optického skla pomocou rôznych vákuových technológií, pokovoval som ich. Vtip je v tom, že keď máš dve zrkadlá v opozícii, vznikne nekonečný priestor.
Takže si svojim spôsobom toho Tolkowského predbehol?
Tak nejako. (smiech)
Stále poriadne nerozumiem ako si to robil, keďže všetko sa to deje vo vnútri toho skla.
Ten dojem viacerých výbrusov tvorí práve to vrstvenie. Tým, že ide o šošovku, tá všetko zväčšuje. Ale má to aj svoje negatíva pri výrobe. Náročnosť pri realizácii vrámci samotného vyskladávania, detail samotnej grafiky zdôrazňuje každú omrvinku, prach, a špinu.
foto: Branislav Grebečí
Musíš byť pri tom v nejakom vákuovom priestore, ako keď sa lakujú autá?
To je ešte komplikovanejší priestor. Je to uzavretá komora, ktorá je maximálne sterilná. Vzduch do nej prichádza aj odchádza cez viacero filtrov.
A toto máš v ateliéri?
Áno, ak chcem realizovať takéto diela, musím ju mať.
Fíha, to by som chcela vidieť.
No musíš prísť na návštevu.
Čo tam ešte máš?
Myslím, že väčšinu technológií, ktoré máme, tak sme jediní na Slovensku. (smiech)
Čo také?
Teraz robím na jednom projekte s laserovým lúčom, ktorý je koordinovaný ľudským okom. To znamená, že máš kameru na oku, ktorá ti sníma zreničku, a tam kde sa pozrieš, presne tam páli.
Takže čo, maľujem očami?
Maľuješ očami, alebo lepšie povedané, uberáš z materiálu, na ktorý sa pozeráš, presne v mieste, kde sa pozeráš. Už mám za sebou nejaké prvé pokusy. Funguje to, takže uvidíme čo s tým, aj keď je to pomerne nebezpečné.
Prečo?
No je to laser. To by som tam vlastne radšej ani nepísal. (smiech)
Čo je vedľa tvojho ateliéru prosím ťa?
No najhoršie je...(smiech) Predstav si, že robíš pokus, a teraz ti niekto zaklope, že dobrý..ty naňho pozrieš a už má "kresbu" po tele. (smiech)
Zvážim ešte to pozvanie na návštevu...
Ale tak jasné, že dodržiavame bezpečnostné opatrenia, je to v uzavretej komore a odohráva sa to za bezpečnostným sklom a ešte to technologicky vychytávame.
Zaujímavé. Ktovie, možno tu s tým na očiach budeme raz plošne chodiť všetci.
Technológie každopádne odrážajú vývin ľudstva, a toto už dávno funguje v armáde.
Dúfam ale, že ty s tým máš vyslovene umelecké a altruistické zámery.
Snažím sa tieto technológie využívať najmä humánne. A vytvárať skôr život ako smrť.
PROJEKTY – VÝSTAVY – PLÁNY
Máš na konte pomerne veľa diel. Ako dlho trvá kým nejaké vznikne?
Vačšinou projekt a jeho realizácia trvá približne tri mesiace, ale sú projekty, ktoré potrebujú na svoju realizáciu viac času. Dôležitá je technológia. Napríklad sklo potrebuje svoj čas a nedá sa to urýchliť.
Darí sa ti všetky práce realizovať u teba v štúdiu?
Deväťdesiat percent, sklo na sto percent.
Si na to všetko sám?
Za ten čas, čo fungujem, a to je pomaly už pätnásť rokov sa mi podarilo vytvoriť celkom profesionálne štúdio. Mám svoj tím ľudí, z ktorých každý jeden je profík. Aj vrámci myslenia, čo je veľmi dôležité. Za ten čas sme sa už naladili na podobnú úroveň uvažovania o veciach.
Tvoríš priamo na objednávku, alebo robíš veci čisto z nejakého vnútorného pnutia k tvorbe?
Rôzne. Aj sa tak hrajkám, experimentujem, zisťujem svoje možnosti. To sa veľmi zíde keď potom príde konkrétna objednávka pre konkrétny priestor. Oba spôsoby fungovania sú pre výtvarníka dôležité. Jeden preto, aby bol schopný starať sa o chod štúdia a ľudí, ktorí sú okolo neho, a druhý preňho samého, aby robil, čo ho baví a posúval sa niekde.
Čo máš ešte aktuálne na stole?
Asi sedem rozpracovaných projektov. Napríklad projekt pre prostredie, kde sa stretáva viac ľudí. Zaoberá sa čisto zvukovou rezonanciou. Vizuálne ju zobrazuje. Na prvý pohľad ju nevnímaš, vidíš len niečo, čo ťa núti sa zamyslieť. A zároveň je tam ten kód myšlienky pomenovania daného priestoru. Nadpis toho celého. Alebo kalendár na desaťtisíc rokov. Plus aj mínus. Nášho letopočtu, aj pred naším letopočtom.
Ako bude fungovať?
Je to kruh s priemerom meter desať. Je na ňom všetkých deväť planét, tri severy –magnetický, astronomický a geografický, polohy mesiaca i jeho zatmenia, či samotné súvislosti medzi konkrétnymi polohami. Nie je to žiadny digitál, celé je to analóg, manuál, ozubené kolesá, ako také obrovské hodinky. Naťukáš si napríklad svoj dátum narodenia a zistíš ako boli v tom období usporiadané planéty a všetko možné okolo danej informácie, ktorú si zadala. Hlavne ale dané súvislosti, a je to už na tebe čomu veríš a čo si z toho zoberieš. Je tam šialené množstvo kódovania, kóduje sa to už druhý rok. Ale najkrajšie na tom je, že keď ich dokončíme, tak to bude jediný kus na svete.
foto: Branislav Grebečí
Plánuješ aj nejaké výstavy?
Minulý rok som mal pomerne úspešný, a čakajú ma aj tento rok nejaké. Chystám sa do Jeruzalema, následne Tel Aviv, Francúzsko a potom Praha, Dvořák sec contemporary, tam by som mal mať veľkú samostatnú prezentáciu.
Minulý rok si bol v Šanghaji, aká je Čína?
Čina je veľký otáznik. Ale Šanghaj je teraz niečo ako hlavné mesto sveta. Každý mesiac tam kolaudujú nový mrakodrap. A investori inklinujú k európskemu umeniu, keďže sami nemajú takú rôznorodú a dynamickú históriu. Čína je o tradíciách a dynastiách. Žiadne veľké vizuálne zmeny v tej krajine neprebiehali.
Ako reagovali na tvoje veci?
Pozitívne. Zaujímali ich technológie, niečo sa dostalo do zbierok, verím, že sa mi podarilo nadviazať tam celkom stabilnú spoluprácu. O dva roky by dokonca mohla vzniknúť realizácia pre konkrétny tamojší priestor.
Máš aj nejaké ambície k monumentálnosti?
(smiech) Toto ma poslednú dobu celkom chytilo. Je to ale beh na dlhé trate. Pokiaľ nemáš miesto, kde to umiestniš. Ale je to určite sen každého výtvarníka.
Aj zastávka by sa potom po tebe mohla volať.
(smiech) To zase nemusí, to je také socialistické. Ale najkrajšie pre výtvarníka samozrejme je, keď po ňom niečo ostane. Nejaký odkaz. Esemeska, ktorú posielaš do budúcna pre ďalšie generácie.
Keď neprídu islamisti a nezačnú ich ničiť, ako knižnice alebo pamiatky...
Ja myslím, že zdravý rozum zvíťazí. Bude to dobré všetko, uvidíš.
foto: Júlia Šimáková
Ašot HAAS
Narodil sa v roku 1981 v Moskve. Na Škole úžitkového výtvarníctva Jozefa Vydru v Bratislave absolvoval v ateliéri V. Pohanku kamenosochárstvo. Neskôr na Vysokej škole výtvarných umení vystriedal ateliére Industrial Design, Transport Design, Socha, objekt a inštalácia a Sklo u F. Chrenka, Š. Kleina, J. Gavulu, a J. Meliša. Má za sebou niekoľko desiatok samostaných výstav doma i v zahraničí. Na konte má niekoľko knižných monografií. V roku 2007 získal prvú cenu Galérie NOVA za sklo. V roku 2012 realizoval pre Galériu Nedbalka v Bratislave centrálny architektonický priestor zo skla. Vytvoril niekoľko desiatok malieb, svetelných inštalácií, site specific pre konkrétne priestory, ale aj maľby, grafiky, reliéfy, či sochy. Jeho práce sú v súkromných zbierkach a zbierkach slovenských a zahraničných galérií. Vo svojej tvorbe okrem príslušnosti k sfére geometrickej abstrakcie, konštruktivizmu a op artu výrazne inklinuje k dokonalým high-tech technológiám. Vyvažuje ich precíznosťou kompozičnej stránky a náležitou estetikou. Žije a tvorí v Bratislave.
foto: Branislav Grebečí, Gorila Urban Space
S Ašotom sme spolu hovorili v čase, keď sa u nás po voľbách s ťažkosťami a v pomerne napätej atmosfére formovala nová vláda. Napriek všeobecnej hystérii si zachovával svoj optimizmus a humor. Mala som pocit, že mi na každú otázku odpovedal veľmi rýchlo, zrozumiteľne a výstižne. Že ako vo svojej tvorbe aj pri rozprávaní o nej reže čisto, rýchlo, presne a smeruje priamo k podstate. Aj keď vraj o ňom jeho spolupracovníci z ateliéru hovoria niečo iné. Ani jediný raz sa počas rozhovoru, pred ním ani po ňom na nič neposťažoval. Na systém, status umelca, dokonca ani na počasie! V prepise rozhovoru Ašot urobil zopár kozmetických úprav, najmä v časti o experimentovaní s laserom. Vraj, aby ho nezavreli ;)